Ilustrácia (c) Danglár

Slimáky

Napísal Balla

Ležím, spím. Zrazu zvoní mobil.

„Prosím?”

„Tu je Kavec. Čo robíš?”

„Píšem román.”

„Poď s nami do lesoparku zbierať smeti.”

Zbieram smeti. Nezáleží mi na životnom prostredí, zbieram z trucu: väčšina nezbiera, ja áno. Slušní občania sú na prechádzke, je nedeľa. Predtým boli v kostole. Vládnuca trieda! Riadia náš okresný svet. Imitujú veľkú politiku, hoci jej témy nechápu. Majú svoje témičky, hrajú sa s nimi ako deti.

Zrazu zasa zvoní mobil.

Ozve sa ministerský úradník: „Čo teraz píšete?”

„Krátku poviedku.”

„A nemohla by z nej byť experimentálna novela? Dostali by ste štipendium.”

„Ja? Nula?”

„Literatúru na periférii nech tvoria nuly. Popri vás vyniknú skutoční spisovatelia.”

„Ale tá poviedka, to je skôr aforizmus. Na nič väčšie nemám čas.”

„Čím sa zaoberáte?”

„Žijem ako iní ľudia,” odvetím a zdvihnem guču papierov. Časopis, v ňom Danglárov zabrudený obrázok mafiána. Nad bruchatým kokotom so zbraňou v ruke krvavočervený nápis: NEŽEEEER! Beriem to osobne. Prečo by som nežral? Napríklad, prečo by som nevyžieral štát? Nech mi dá Danglár pokoj, zúrim v duchu. Titulky v ďalších novinách ohlasujú vojnu s Maďarskom. Ukončujem telefonát: „Bolo by v rozpore s mojou morálkou, keby som prijal štipendium.”

„Vy figliar!” chechoce sa úradník, keď počuje slovo morálka.

Kavec vyštekne: „Krátka poviedka? Aforizmus? Mne si hovoril o románe.”

„No a? Dobrý aforizmus je viac než zlý román.”

„Ty nenávidíš spisovateľov, ktorí píšu romány! Aj lásku nenávidíš! Aj ženy! Všetko len nenávidíš!”

***

Namiesto žien sa radšej stretávam s kritikmi. Veď s jednou ženou žijem, to stačí. Kritik, ktorý prišiel na stretnutie, položil na stôl aktovku a vybral z nej básnickú zbierku. Zbadal som, že v aktovke sa mu prevaľujú tridsaťcentimetrové čiernosivé slizké slimáky bez ulít. Klbčili sa, ale ako v spomalenom filme.

„Preboha, čo to má byť?”

Kritik otvoril zbierku a povedal: „Tento chuj píše katolícke básne, ale za ženiným chrbtom trtkáva jednu slečnu. Nafotil do knihy jej akty. Boh dovolí, aby nás takíto poúčali o Bohu?”

Akty boli urážkou ženskej krásy, ale jeden sa mi páčil: slečna sedí, tvár opretá o holé koleno, krása. Keď sme sa večer s kritikom rozchádzali, poznamenal: „Radšej ako slimáky mám psov. Ale tie by sa mi do aktovky nezmestili.”

***

Peter Stamm píše v románe Agnes o Agnes, ktorá sa rozhodla presťahovať k milencovi: „Priniesla si len dva kufre so šatstvom, violončelo a niekoľko osobných vecí.” Agnes vraj počúvala klasickú muziku. Nedávno sa ma jeden vydavateľ opýtal: „Klasickú muziku počúvaš?”

„Nie,” odvetil som.

***

Dať sa dokopy s nejakou ženou som nikdy nepokladal za dôležité. S priateľkou žijem zo zvyku. Už dva roky. Nedávno som sa jej v posteli bližšie prizrel. Čo ak sa do nej raz zamilujem? Perie, zarába, stará sa o domácnosť. Zaľúbim sa? Ktovie, či už nie je neskoro. Stála by o to? Nedávno so mnou čakala dieťa. Nejako sa to vyriešilo. Nikdy som nepochopil, ako mi mohla odpustiť, že sa to nejako vyriešilo. Bol som dojatý. Aj Agnes v románe Agnes čakala dieťa. Keď o tom povedala partnerovi,zareagoval: „Nechcem dieťa. Načo mi bude?” Dodal: „Nepotrebujem dieťa.” A Agnes vyzvedala: „Chceš, aby som šla na potrat?” On na to: „Milujem ťa. Musíme sa porozprávať.” Ale ona neverila, že sa rozhovorom dá prerušiť tehotenstvo. On zasa nechápal, ako sa dá otehotnieť, keď žena berie proti otehotneniu tabletky. Aj na to sa našlo vysvetlenie: „Lekár povedal, že sa to môže stať aj s tabletkou. Pri jednom percente žien, ktoré ich berú, či tak akosi.” V románovom partnerovi som spoznával seba, v Agnes som nespoznával svoju partnerku. Agnes partnera opustila, zbalila si veci, nezabudla ani na violončelo. Vybrala sa k svojmu predchádzajúcemu milencovi. Myslela si, že tým ublíži tomu, s ktorým čakala dieťa. V skutočnosti mu len poskytla novú šancu na hľadanie ženy, ktorá deti mať nechce. Agnes sa zachovala hlúpo. Peter Stamm by so mnou určite nesúhlasil. Podozrievam ho, že Agnes sa vrátila práve k nemu, preto o nej napísal krátky román, na dlhší asi nemal čas: staral sa o dieťa.

***

Po zbere smetí som doma čistil cibuľu. Pod troma odšúpanými vrstvami som objavil dlhý čierny vlas. Bol okolo cibule tesne obmotaný, vrástol do nej, obrástla ho. Ako sa tam dostal? Prečo tam bol? Kto mi tým chcel čo povedať? Žena, s ktorou žijem, je blondína. V kuchyni som si sadol za stôl a pohrával sa s nožom. Čierny vlas v cibuli je jasný príkaz osudu: opusti blondínu! Zmeň svoj jednotvárny život! Umieraš v tomto byte, v tomto meste, v tomto štáte. Ale to posledné sa zmení samo: hranice sa posunú, vypukne vojna s Maďarskom. O tom, ktorým smerom budú hranice posunuté, rozhodnú víťazi. Ty budeš v každom prípade porazený. Umieraš s touto ženou, vo vzťahu s ňou. O tom hovoril vlas v cibuli. Osud! Počúvam hlas a hlava mi praská. Šermujem nožom. Rýpem čepeľou do stolovej dosky. Potom nechtom. Beriem si na pomoc vidličku a otvárač na konzervy. Nanášam na stôl hrubú vrstvu pigmentov. Pracujem rýchlo, prudkými ťahmi. Lepím na čerstvú farbu Danglárovho komixového mafiána. Nežeeeer! Neeeežer! Prečo by som nežral? Budem! Budem! Vrážam vidličku. Vrážam nôž. Stolová doska vŕzga. Bodám! Stopy po vbodnutiach zalievam brutálne červenou farbou ako z viazanky komunistu. Strhávam rozsekaný obrázok a napäto sledujem, čo vzniklo pod ním. Prilepím vedľa rozbodaného miesta článok zo Slovenského rozhľadu, zmienky o vojne s Maďarskom zdôrazním krikľavými farbami, kontúrujem písmená. Žeby bol môj talent vulkanický? Ohnivý? Výbušný? Farby nechávam tiecť po povrchu. No čoraz sústredenejšie ich pozorujem, využívajúc sklony ku telekinéze. Prilepím aj reprodukciu Ormandíkovho obrazu Vyjebaná smrť. Vrypy, fľaky, stopy po tvorivom násilí sa skladajú do expresívneho diela.

Cibuľa skončila v smetiaku.

Stolovú dosku - obraz som predal, potom ďalšie a ďalšie.

Keď som sa raz rozplakal, že moji noví známi z výtvarných kruhov predávajú viac mazaníc, priateľka povedala: „Mala som ťa rada, aj keď si bol neúspešný a chudobný.”

Zamilujem sa do nej?

***

Volal mi Kavec.

Hovorí: „Si riadny hajzel.”

„O čo ide?”

„O slimáky.”

„Už som na ne dávno zabudol.”

„Nikdy si o nich nemal písať. Je to profesorova osobná vec.”

„Netvrdím nič iné.”

„Ale ja si profesora kvôli tomu už nedokážem vážiť!”

„Ty si si profesora vážil preto, lebo si nevedel o slimákoch? Ináč, neboli to slimáky, ale pijavice. Lekárske. Proti vysokému tlaku. Veď vieš, ako je na tom profesor s tlakom. “

Kavec položil.

Na margo osudu mi napadlo, že plavé vlasy možno hocikedy prefarbiť na čierne, a pustil som sa do prípravy raňajok pre ženu, ktorá so mnou žije.

Balla je autorom siedmich zbierok poviedok (Leptokaria, Outsideria, Gravidita, Tichý kút, Unglik, De la Cruz, Cudzí). Pripravuje na vydanie knihu V mene otca.

Pravda 30.10.2010