Ilustrácia (c) Juraj Puchovský

Biely kvet

Napísal Oliver Bakoš

Mnoho ľudí prežíva históriu až dodatočne, ale o to s väčším zápalom. Napríklad po vojne bolo odrazu takmer viac partizánov a pracovníkov odboja, ako je na Slovensku obyvateľov. Počty disidentov, ktorí nebojácne čelili režimu po roku 1989, tiež neuveriteľne vzrástli a rastú aj naďalej. V záplave hrdinov sa však neprávom strácajú tí, ktorí hrdinami azda ani neboli, no pre niekdajší systém často predstavovali oveľa väčší problém ako zapálení odporcovia. Z histórie sa napríklad celkom neoprávnene vytratila mladá dáma bez bázne a hany - Anežka. Nikto jej nikdy nepostaví pamätník; nikto nevie, kde býva; nikoho nezaujímajú jej názory, hoci by nemohli byť ani dnes o nič hlúpejšie, ako názory bežných celebrít. Anežka bola obyčajnou pracovníčkou mäsokombinátu. Slovo „obyčajná” v jej prípade nie je celkom náležité, pretože vôbec nevystihuje chvíle, keď majster Petrovič v jej prítomnosti zúfalo búchal hlavou o oceľovú skriňu v neútulnej majstrovskej kobke: „Anežka! Koľko? Koľkokrát som ti to hovoril - kedy máš chodiť do roboty?” Bola to otázka, ktorá Anežku privádzala do rozpakov. Rozhodne nikdy nepočítala, koľkokrát jej to hovoril. Všetky majstrove prejavy chápala ako súčasť jeho funkcie, ktorá sa v nej podvedome spájala s akýmsi nezmyselným rituálom na začiatku pracovného dňa. Jednoduchšie by bolo porozumieť bzučaniu včely, o ktorom síce vieme, no nepripisujeme mu hlbší význam. Majster zvyčajne začínal sladko ako básnik renesančného humanizmu Francesco Petrarca. Po chvíli, teda najmä pri pomyslení na Anežkine ľudské a pozemské vlastnosti, však celkom nepochybne strácal pomyselnú básnickú tvár a vyrážal zo seba iba akési kvílenie a nesúvislé prerývané stony. Každý vie, že je iba veľmi ťažké odlíšiť básnickú extázu od zúrivosti vedúceho pracovníka mäsokombinátu, v ktorom je surové mäso a krv zabitých zvierat natoľko neoddeliteľnou súčasťou najdôležitejších chvíľ ako pri renesančnom básnikovi láska. Hlavný rozdiel bol azda v tom, že nijaký básnik v extáze nikdy nemal natoľko pozornú poslucháčku, akou bola Anežka. Tvárila sa pokorne a majstra počúvala s pochopením a hlbokým záujmom. Ale predsa v tom bol akýsi zdržanlivý odstup, s ktorým rozumná mladá žena, napríklad krátko pred svadbou s bohatým starším právnikom, dokáže udržať ruky zúfalého mladého zaľúbeného študenta mimo všetkých tých reálnych podnetov, ktoré úzko súvisia s rozopínaním blúzky. Majster nevedel Anežku naučiť, aby chodila do práce pravidelne. Pracovala síce svedomite, no prichádzala v celkom nepredvídateľných intervaloch. Raz o šiestej ráno, na druhý deň napoludnie, ďalší deň o desiatej, potom z ničoho nič o piatej popoludní. V zúfalstve jej ponúkol individuálnu pracovnú dobu, no Anežku ani tento ústretový krok neovplyvnil. Majster v tomto období však zúril takmer dvojnásobne. Dalo sa to pochopiť, lebo bol v zúfalej situácii. Čo sa inokedy dalo ako tak zaonačiť, hrozilo teraz katastrofou. Mäsokombinát mal totiž za pár dní nastúpiť do čela prvomájového sprievodu. Išlo síce o poctu pre podnik, ale bol to súčasne Damoklov meč nad vedúcim pracovníkom. Jeho svätožiara sa strácala v chmárach všetkých nepríjemností, ktoré boli s prvomájovým sprievodom spojené. Nič nesmel Petrovič ponechať náhode. Ak by pochybil, bol by osobne vystavený strašným sankciám zo strany vedenia podniku, zo strany Komunistickej strany a vôbec zo všetkých svetových i lokálnych strán. Preto Petrovič do závodu pozval aj lektora mestského výboru komunistickej strany, aby pracovníkom urobil prednášku o dejinách robotníckeho hnutia, najmä teda o tom, ako robotníci v prvomájových sprievodoch vždy pretavili svoje večné idey do primeraných konkrétnych hesiel. Lektor bol ohnivý, angažovaný a strhujúci. Pri slovách ako „strana” alebo „robotníci” mu oči svietili zápalom neskrývaného fanatizmu. Staré robotnícke heslá vykrikoval burácajúcim hlasom . Do prednášky vložil naozaj všetko, čo vedel, aby napokon, spokojný sám so sebou, odišiel z prednášky s taškou plnou klobás, údenej slaniny a vykostenej krkovičky. „Sme z mäsokombinátu, preto nastúpime všetci v bielom!” uzavrel dôrazne majster Petrovič ideologickú predprípravu na sprievod. Čo malo mať rovnaký význam ako keď Cézar prekračoval Rubikon a nezodpovedne prehlásil, že kocky sú hodené.

Pri šírení vedeckých poznatkov však nikto vopred nevie, ako to zapôsobí na obyčajných nepripravených ľudí, pretože táto oblasť pedagogického pôsobenia jednoducho ešte nie je celkom dobre zmapovaná. Poznatky sa prevalia psychikou jedincov ako padajúce skaly v horách a môžu vytvoriť na horizonte ľudských činov nečakané závaly, v ktorých sa zdravý rozum zaplieta do hustej kosodreviny neznámeho. V každom prípade v stanovenom čase celý mäsokombinát nastúpil do sprievodu v bielych plášťoch ako Petrovič nakázal - okrem Anežky. Anežka síce tiež prišla celá v bielom, ale v akom bielom! Petrovič iba zaúpel, ostatní stíchli. V Anežkiných bielych čižmičkách sa strácali silne erotické biele sieťované pančuchy, ktoré na hornej strane vyústili do bieleho bedrového pásu. Minisukňa bola pre tento sporý kúsok odevu príliš nevýstižné slovo. Bedrový pás sa iba s najväčšou námahou zmocňoval priesvitnej bielej blúzky, na ktorej mala zatváracím špendlíkom prichytený biely klinček. Celkový dojem dotvárala nápadná biela kabelka a výrazný agresívny mejkap. Anežka jednoducho vyzerala ako načisto sfetovaná Snehulienka. Presnejšie teda, ako keby sa Snehulienka mravne spustila, vykašlala sa na rozprávku, a rozhodla sa namiesto toho postávať na Krížnej, prípadne na ceste za mestom radšej vyhľadávať ušľachtilú spoločnosť balkánskych kamionistov. Všetci na ňu vzhliadali v nemom úžase, ale už nebol nijaký čas ju spacifikovať a zo sprievodu exkomunikovať. Sprievod sa pohol ako osud, čo sprevádza tragických hrdinov. Pracovníci mäsokombinátu napochodoval pred tribúnu s komunistickými funkcionármi, aby spoločne začali vykrikovať predpísané heslá zrelého socializmu. Napríklad: „Nech žije KSČ!” Anežka však napodiv nekričala s ostatnými, ale do prestávok medzi ich heslami vykrikovala z plných pľúc celkom staré heslá, ktoré pochytila na ideologickom školení z histórie robotníckeho hnutia. Oduševnene prevolávala napríklad heslo z obdobia ťažkých sociálnych bojov z prvej republiky: „Republice více práce, to je naše agitace!” „Nech žije súdruh Šlapka!” prevolával mäsokombinát. „Ani muža zo závodu!” kričala osamelo Anežka, ako zabudnutý historický pamätník teraz už fosílnych robotníckych úsilí. „Nech žije Mestský výbor KSS!” volali pracovníci ďalšie heslo. „Dajte nám zbrane, dali sme si na ne!” kričala do tichej prestávky odhodlane Anežka militantné heslo, ktorým chceli komunisti a ľudové masy čeliť svojho času Hitlerovi.

Za tribúnou sa na Anežku razantne vrhli príslušníci štátnej bezpečnosti a nekompromisne ju vliekli preč. „Nechajte ju! Nechajte ju!” utekal k nim majster Petrovič a poklepkával si rukou na čelo, čím naznačoval štátnej bezpečnosti, že Anežka nie je celkom v poriadku. Lenže poklepkávanie rukou na čelo v prítomnosti policajných síl totalitného štátu nie je tým najpresvedčivejším spôsobom, ako odovzdať príslušnú informáciu. Každý štátny zamestnanec aj dnes celkom presne vie, komu je určené. Totiž, že je určené práve jemu. Preto, popri Anežke, hneď zatkli aj majstra Petroviča. Po dlhom čakaní na chodbe, Anežku vzali na výsluch prvú. Nikto už presne nezistí, čo sa vnútri odohrávalo. Ale po troch hodinách sa z miestnosti vypotácal spotený a zničený vyšetrovateľ štátnej bezpečnosti, oprel sa chrbtom o stenu a nahlas kričal na celú chodbu, ale aj na celú budovu, ba dokonca aj na celý vesmír: „Veď ona je jebnutá!” „Áno! Je! Veď som vám to hovoril!” dostal sa konečne k slovu aj majster Petrovič. Prepustili ich. Ale keď ich prepúšťali, starší major sa nezdržal a spýtal sa Petroviča: „Máte tam takých zamestnancov veľa?” „Veľa!” potvrdil Petrovič. „Nuž viacej by sme vás asi ani my nevedeli potrestať!” oznámil mu major s hlbokou účasťou. Majster Petrovič vždy potom uzatváral príhodu s tým, že si vtedy Anežku začal vážiť: „Ech, Anežka! Taká bola dobrá, aká bola! Keby bola iná, neviem, či by sme to len tak prežili!”

Pravda 16.10.2010