Ako aj ostatné Rakúsove knihy je Telegram pre čitateľa jemným kultivovaným dobrodružstvom. Postavy z jeho próz sa dostávajú do zúfalých, až trýznivých situácií, obyčajne v bezpečnom prostredí domova, v snahe všetko urobiť čo najlepšie. Aký krutý je napríklad podraz od manželky, ktorej láskavosť manžel len pred chvíľou vychválil priateľovi v staničnej krčme, ale keď ho dovedie domov, žena sa správa celkom inak. Odmietne uvítať hosťa, povie vulgarizmus a nahnevaná odíde z domu. Sám hostiteľ potom musí robiť pohostenie, ale pri príprave hemendexu sa v ňom tak nahromadí roztrpčenie a ľútosť, že jedlo napokon tresne o zem. Príkoria osudu v Alkoholickej poviedke narastajú, čitateľ trpí s protagonistom, ale musí sa aj smiať. Niet sa čo čudovať, že Rakús je nielen vážený, ale aj obľúbený autor.

V dnešnom svete sa najčastejším písomným prostriedkom praktickej komunikácie stali esemesky alebo maily. Viete sa vyjadriť týmto spôsobom? Píšete ešte listy rukou?

Rukou, žiaľ, píšem listy už iba zriedkavo a zriedkavo ich v tejto podobe aj dostávam. Moja korešpondencia má najčastejšie mailový charakter, ktorý vysoko prevyšuje písanie vo forme esemes.

Hovorí sa, že rukou písané slovo pomaly celkom mizne zo života. V školách sa už vraj nebude učiť krasopis. Myslíte si, že má nejaký skrytý zmysel, ak človek píše aj perom či ceruzkou? Je to iné rozmýšľanie?

Je to pravdepodobne veľmi individuálne. Poznám autorov, ktorí zásadne píšu svoje texty najprv rukou, až potom ich prepisujú do počítača. Z tohto hľadiska má nepochybne písanie rukou akýsi skrytý zmysel, o ktorom by asi lepšie vedeli hovoriť tvorcovia, ktorých sa to týka. Napriek tomu, že ja k nim nepatrím, mrzelo by ma, keby sa malo rukou písané slovo vytratiť zo života.

Ako najradšej píšete? Máte perfektný počítač? Máte aj nejaké dobré, pekné pero?

Najradšej píšem na počítači, lebo nepatrím k architektonickému, ale tzv. sochárskemu typu autorov. K architektonickému typu patria tí, ktorí všetko - od motívov až po jazyk - prežijú a vytvoria vo svojom vnútri. Samotné písanie je pre nich už len finálnym štádiom a prepisovaním hotového, premysleného a usporiadaného textu z vnútorného autorského priestoru na “papier”.

Vy ako sochár text vysekávate?

Pri sochárskom type sa takmer všetko odohráva pri dotyku s písaným slovom. Vzniká množstvo variantov, z ktorých iba jediný bude definitívny. Modelovanie tohto typu si vyžaduje nové a nové prepracúvanie, ustavičné posudzovanie a prehodnocovanie primeranosti výrazu vzhľadom na epickú situáciu, opakovanú úpravu detailov a viet, vypúšťanie menších a rozsiahlejších pasáží atď. Pri takomto spôsobe vytvárania textu je počítač so svojimi “oknami”, farebnými a zvýrazňujúcimi prostriedkami i ďalším technickým vybavením vynikajúcim pomocníkom. To však neznamená, že by som pri písaní, najmä keď som na cestách, ale aj mimo nich, nepoužíval pero. Svojimi diferencujúcimi možnosťami mi veľmi vyhovuje pero štvorfarebné. Používam ho už roky.

Knižka, za ktorú ste dostali cenu Anasoft litera, sa volá Telegram. Je to vzrušujúce slovo, lebo telegram obyčajne prináša silnú správu. Spomínate si, kedy ste naposledy dostali telegram a čoho sa týkal?

Ak sa nemýlim, dnes už možnosť posielať telegramy neexistuje. Ja som však značnú časť života prežil v čase, keď telegramy patrili k najrýchlejším písomným správam a mali buď gratulačnú povahu, alebo sa ich stručný oznam spájal s nejakou naliehavou, neraz hraničnou situáciou (nehody, smrť). S tým súvisel aj strach pri otváraní telegramu. Navyše niektoré telegramy o tom, čo sa stalo, otvorene nehovorili. Udalosť len naznačovali so zámerom pripraviť adresáta na to najhoršie. Tento typ telegramu, balansujúci medzi obavou a nádejou, vyvolával napätie a dramatickosť. Telegram, ktorý som dostal naposledy, nepatril - našťastie - do tejto psychicky ťaživej línie. Keďže sa z literárneho hľadiska usilujem uplatňovať epickú dištanciu medzi časom udalostí a časom rozprávania, faktor telegramu mi do textu zapadol aj vďaka tomu, čo by sa v súčasnosti už dalo nazvať patinou. Z iného, príbehového hľadiska môže hrať fenomén telegramu istú konfliktotvornú úlohu. Práve túto jeho vlastnosť som sa pokúšal v próze využiť.

V poviedke, ktorá sa volá ako celá vaša kniha, vykoľají telegram adresáta. Ten práve kvôli stručnosti textu nemá dostatok informácií, a tak si správu vysvetľuje rôzne, všeličo si namýšľa a domýšľa. Ľudia sa však stále pohybujú medzi textami, ktoré nie sú absolútne jasné. Príkladom môžu byť návody na použitie k rôznym výrobkom, ktoré bývajú dosť krkolomne napísané. Stretávate sa aj vy s textami, ktorým nerozumiete?

Áno. A týka sa to najmä spomenutých návodov. Ako človek nepraktický a málo technicky zdatný však vidím pri ich lúštení chybu najmä v sebe. Malá schopnosť návod dešifrovať sa u mňa kombinuje s nechuťou vyrovnávať tento deficit zvýšenou usilovnosťou. Inou oblasťou, ktorá sa týka priamo mojej profesie, sú tzv. náročné texty. Vyžadujú si niekoľkonásobné, návratné čítanie, pri ktorom sa dá zistiť, či ich komplikovanosť má svoje hĺbkové, svojmu zložitému látkovému východisku zodpovedajúce odôvodnenie a intenzitu, alebo je iba dobre utajenou kamuflážou.

Aj váš text sa dá opakovane čítať, ale - pre radosť. Napríklad nad vykreslením charakteru. Vaši hrdinovia sú často precitlivení, plachí ľudia, sledujú svoje ciele nie vždy najušľachtilejším spôsobom, ale o to viac sa trápia… O dnešných ľuďoch sa hovorí, že majú hrošiu kožu. Pociťovali ste niekedy, že aj vy začínate mať hrošiu kožu?

Ako človeka hriešneho ma boj s hrošou kožou sprevádza celý život. Jediné, čo mi prináša v tejto rekapitulujúcej chvíli akú-takú úľavu, je pocit, že moja koža pravdepodobne nedosiahla taký stupeň zhrubnutia, pri ktorom človek znecitlivie a prestáva mať výčitky svedomia.

Po literárnom ocenení ste žartovali, že vy ste už v predkremačnom období a vaši mladší kolegovia budú mať ešte dosť príležitostí takúto cenu získať. Ako sa cítite v skutočnosti? Chceli by ste byť mladší?

V tomto roku som mal sedemdesiat, zdravotne sa cítim veľmi dobre, no uvedomujem si hranice vekových možností a čoraz väčšiu rýchlosť plynutia času. Slovo predkremačný som si “vypožičal” od jedného zo svojich kolegov z fakulty, ktorý ho použil pri preberaní zlatej univerzitnej medaily. Dostávať cenu je príjemná a zároveň ťaživá situácia, lebo ju mohli právom získať aj iní, a preto som zrazu pocítil potrebu celú vec troška odľahčiť. O niečo mladším by som bol rád, no mnohé pozitívne stránky má aj vek, v ktorom sa nachádzam.

Myslíte si, že by ste išli inými cestami, keby ste začínali teraz? Stali by ste sa napríklad radšej lekárom, ako ste sa o to pokúšali po maturite?

Nerád by som išiel inými cestami. Z terajšej časovej vzdialenosti som si pri svojej roztržitosti, malej zručnosti a extrémnej úzkostlivosti vedomý toho, že neprijatie na medicínu bolo pre mňa i mojich potenciálnych pacientov šťastím.

Mali ste niekedy chuť všetko zmeniť? Adresu, prácu, ciele?

Nie. Som spokojný s rodinou, v ktorej žijem, s mestom, v ktorom bývam, i s prácou, ktorej sa venujem, a z ktorej vyplýva aj moje celoživotné zameranie. Nazdávam sa, že človek by si mal pestovať vzťah k tomu, čo robí a čo ho v živote obklopuje.

Pochádzate zo západného Slovenska, žijete v Košiciach - naozaj ste si ich obľúbili?

Moja náklonnosť ku Košiciam, k mestu, do ktorého som prišiel až vo veku dospelosti, začala vyrastať z nočných prechádzok. Nimi som chcel pôvodne čeliť nábehom k obezite, postupne však nad zámerom schudnúť prevládla moja záľuba v nočnej krajine mesta, v jeho tichu, prítmí a svetlách, záľuba v pokoji, ktorým na mňa pôsobili uličky s prízemnými a jednoposchodovými domami v južných a severných štvrtiach, ale aj stíchnuté sídliská, prázdne cesty, obchody a budovy v historickom pásme mesta. Na pozadí rušných dní, nervozity a napätia účinkovali na mňa nočné priestory dojmom harmónie, duchom zmierenia. Ulice sa mi zdali priestrannejšie, slávnostnejšie, vyvolávali vo mne akúsi obrodzujúcu clivotu, smútok a radosť zároveň.

Vedeli ste si nájsť v meste samotu?

Stávalo sa, že široko-ďaleko nebolo v uliciach mesta okrem mňa nikoho, pri dlhších prechádzkach tento pocit zvláštnej, čímsi priam monumentálnej samoty som zažíval pravidelne. V nehybnom tichu nočnej krajiny, ktoré vrcholilo po tretej hodine, som bol vnímavý i k tomu, čo by som si inokedy azda ani nevšimol. V spomienkach mi napríklad natrvalo utkveli okamihy, keď z koľajníc električky na širokej, zvažujúcej sa ceste medzi starou tehelňou a zimným štadiónom odvieval vietor sneh. Tento jemný a mierny pohyb snehu, ani v náznakoch nepodobný nárazom metelice, sčasti ladil, sčasti kontrastoval s pokojom a nehybnou panorámou dobre viditeľných uličiek a domov južného mesta, rozloženého v širokom priestore pod bielou, zvažujúcou sa cestou. Prechádzkam, podnecovaným aj zdedeným vzťahom k noci, som sa mohol venovať i vďaka svojmu zamestnaniu, ktoré si nevyžadovalo ranné vstávanie. Tieto zážitky z nočnej krajiny mesta som sa usiloval preniesť i do sujetovej situácie prozaického textu.

Nemáte niekedy pocit, že Košice sú ďaleko od Bratislavy? Je tam väčší pokoj na tvorbu?

Pri tejto otázke je - nazdávam sa - dosť dôležitá i povaha toho, čím sa človek zaoberá. Dotknem sa v týchto súvislostiach iba literatúry, ktorá svojím samotárskym, solitérnym charakterom je v inej situácii ako tímové sféry umeleckého pôsobenia. Rozhodujúci je tu individuálny akt tvorby, odohrávajúci sa “privátne” a sólovo práve tak v Bratislave ako v Košiciach alebo na vidieku. Keďže pre posudzovanie literárneho, ale i akéhokoľvek iného umeleckého výsledku nemôžu platiť nijaké zľavujúce teritoriálne kritériá, je zrejmé, že sa regionálne otázky netýkajú ani tak literatúry ako literárneho života. Ak doň v užšom zmysle zaradíme časopiseckú a vydavateľskú prax, musím konštatovať, že som ako autor žijúci a pôsobiaci ďaleko od Bratislavy, teda v regióne, nikdy po tejto stránke nepociťoval z pozície centra nijakú diskrimináciu. Tá zložka literárneho života, ktorá nemá písomné zameranie, môže svojou nezáväznosťou a voľnosťou vyústiť do agresívnych podôb, presadzujúcich na úkor intelektu silu a prieraznosť temperamentu. Nevýhoda je v tom, že sa autor nemôže často stretávať s tými kolegami z oblasti literatúry, s ktorými by sa stretával rád. V tomto zmysle je Bratislava voči pokojnejšej atmosfére Košíc ďaleko, kým po inej, predtým naznačenej stránke, je, obrazne povedané, blízko.

Máte svoje obľúbené kníhkupectvo?

Artforum. Je to typ kníhkupectva, ktoré má v tom najlepšom zmysle výnimočný, elitný kultúrny charakter a ktoré repertoárom knižných titulov človeka obrodzuje a dvíha.

Človek sa ozaj dnes môže načítať do sýtosti, dostane sa ku všetkým zaujímavým titulom, A inak? V čom je dnes život ľahší ako v minulosti?

Vo fakte slobody. A to aj napriek tomu, že sloboda je namáhavá.

Čo vás vie zabaviť? Pozeráte napríklad televíziu?

Veľmi ma vie zabaviť futbal. Som fanúšikom Spartaka Trnava. V tejto oblasti som natrvalo zostal verný svojej mladosti. Na športovom kanáli slovenskej internetovej televízie HUSTE sledujem každý ligový zápas tohto svojho mužstva.

Pohybujete sa vo vysokoškolskom prostredí - akí sú dnes študenti? Má vzdelanie váhu, zmysel? Čo dnes znamená pripraviť sa na život?

Počas svojho pôsobenia na filozofickej fakulte som pred rokom 1989 i po ňom pozoroval ten istý, takmer nemenný jav - stretával som sa tam s vynikajúcimi, strednými i slabšími typmi poslucháčov. Dnes je učiteľstvo a náš absolvent, staromódne by ho bolo možné nazvať stredoškolským profesorom, v situácii, v ktorej jeho profesia nie je veľmi preferovaná a dobre platená. To spôsobuje, že sa tam nezriedka dostávajú uchádzači, ktorí inde neuspeli alebo - čo je výborné - študenti, ktorí by bez literatúry nemohli žiť. Vyučujúci potom stojí pred úlohou, ktorú som už viac ráz formuloval slovami: Dať všetkým niečo a niekoľkým všetko. Vzdelanie a príprava na život môže mať v literárnej oblasti iba vtedy svoj plnohodnotný význam, keď sa literatúra začne chápať a aj v kritickom, diagnostickom dosahu posudzovať ako umelecký jav. Inak bude i naďalej obrovská disproporcia medzi tým, že literatúra je jediné z umení, ktoré má prostredníctvom školského vzdelávania masovú, nekomerčnú inštitucionálnu základňu (vyučuje sa od najnižšieho stupňa až po maturitu), no v praktickom živote leží na periférii.

Ako sa vyvíja svetová literatúra? Ktorí autori sú vám blízki?

Myslím si, že literatúra ako umenie sa nevyvíja, lebo každé dielo, ktoré je také, aké má byť, sa stáva na svoj spôsob vrcholové. Vyvíjajú sa iba techniky a smery, ony však o kvalite zásadne nerozhodujú. Svedčí o tom nevyvrátiteľný fakt, že v rámci tých istých smerov (realizmus, symbolizmus, postmoderna a pod.) existujú diela dobré a zlé. Z tohto hľadiska by som mohol vymenovať veľké množstvo autorov, ktorých tvorba spĺňa vrcholové kritérium. Z metodologických dôvodov uvediem však iba jediného. Je ním Saul Bellow a jeho román Herzog. On je pre mňa ukážkou, ako sa dá bez straty prirodzenosti vtesnať do románovej kompozície “všetko”.

Ste známy spisovateľ, spisovateľská celebrita - poznáte sa aj s inými celebritami?

Hoci sa ja sám za spisovateľskú celebritu nepokladám, so spisovateľskými celebritami sa nielen poznám, ale s viacerými z nich si aj tykám.

Ponechávate na čitateľovi, aby sa stal spolutvorcom textu, aby si predstavoval a domýšľal. Má na to každý talent? Mnohí vaši hrdinovia majú rôzne literárne ambície - chcú byť básnikmi, intelektuálmi, chcú pôsobiť kultúrne. Zdá sa, že v minulom režime bolo takých ľudí viac. Ako sa chcú ľudia javiť dnes?

Taká elementárna vec, akou je fakt, že literatúra pracuje so slovom, má svoju chúlostivú stránku v tom, že hĺbkové emócie, ako to už dávno zistili psychológovia, sú neverbalizovateľné. Takmer každý človek má skúsenosť s tým, čo možno formulovať slovami: “To, čo som zažil, sa nedá vypovedať.” Takýto povzdych je úplne legitímny a pravdivý. Z uvedeného hľadiska sa zdá kuriózne, že práve takéto nevysloviteľné prieniky vyhľadáva literatúra s úmyslom testovať ľudský charakter, hodnotu človečenskej roly. V danom procese sa musí autor orientovať na druhoradé, ľahko verbalizovateľné javy tak, aby podstatu, teda to, o čo ide, “vyjadril” mlčaním. Do tohto mlčanlivého, netextového priestoru vstupuje múzický typ čitateľa, ktorý to, čo nemohol autor vypovedať, dotvára, oslobodený od povinnosti používať slová, prežívaním. Až táto spolupráca čitateľa s autorom premieňa prozaický text na prozaické dielo. V ňom je, voľne povedané, prvým autorom spisovateľ a druhým múzický čitateľ. Ak som nazval čitateľa druhým autorom, potom platí nielen ono okrídlené “básnik sa rodí”, ale aj “čitateľ sa rodí”. Z toho vyplýva, že nie každý človek je obdarený nadaním vnímať umenie, v našom prípade umelecký text, ako umenie. To však nie je nijaký hendikep, lebo typy ľudského nadania sú rôznorodé a pre neschopnosť či nezáujem čítať a dotvárať text nemožno nikoho diskvalifikovať.

A tie kultúrne ambície ľudí v minulom režime a dnes?

Ambície ľudí v minulom režime sa v porovnaní s dneškom dajú do značnej miery diferencovať, zmenil sa hodnotový štatút, no podstata problému zostáva rovnaká. V každom čase existovali, existujú a budú existovať ľudia s múzickým nadaním a kritickým intelektom, pre ktorých je literatúra a iné druhy umenia nevyhnutnosťou, sférou ich realizácie a dotvárania. Porovnávanie minulého a dnešného je po inej - i kultúrnej - stránke sťažené tým, že na rozdiel od nie takej dávnej minulosti, v ktorej musel žiť človek, ak len nebol disidentom, alebo presvedčeným vyznávačom normalizácie, zo sebazáchovných dôvodov dvojakým životom, sa dnes dá oveľa jednoduchšie zistiť, kto je kto.

Zhovárala sa Helena Dvořáková
Pravda, 23. októbra 2010