Ilustrácia (c) Mário Domček

Silný tabak

Napísal Marek Vadas

Nemal by si toľko fajčiť, hovorila Davidovi žena. Pochádzali z osady, kde ľudia nezvykli fajčiť. Vytrvalo sa vyhýbali bielemu zlozvyku, aj keď obchodníci už občas tlačili káričky so špakom v ústach. V meste zbierali ohorky popri chodníkoch, vytriasali ich a balili do obrovského kužeľa z novinového papiera. Po každom vdychu si opäť pripaľovali so zvrašteným výrazom tváre, obkukaným od pánov v oblekoch. Dym vyfukovali do tvárí dedinčanov, čo sa pribehli pozrieť na tovar.

Nik z miestnych sa na tabak dlho nedal presvedčiť a pred dymom obchodníkov len s rozpakmi ustupovali. Ani David nefajčil, keď sa s ním spoznala. Denne dochádzal do mesta a po čase získal slušné miesto na úrade. Odvtedy to s ním išlo z kopca. Domov chodieval mrzutý, o práci nehovoril a keď sa pri večeri náhodou preriekol, ich rozhovor rýchlo prešiel do hádky. Potom odtisol tanier a vyšiel na vzduch.

Raz prišiel domov neskoro v noci. Opitý a začmudený od tabaku. To bol začiatok konca. Odvtedy bol čoraz mĺkvejší, na nič sa nedokázal sústrediť a na svojich blízkych sa pozeral smutne a bez života.

***

A vo vnútri to v ňom vrelo. Bol nahnevaný na celý svet. Aj sám sebe sa zdal čudný. Hľadal príčinu, ale nevedel ju nájsť. Všetko bolo v poriadku. V práci nemal najmenší problém, všetko klapalo ako malo. Obchody už šli aj lepšie, ale na peniaze sa nemohol sťažovať. Zvlášť v porovnaní so susedmi z dediny. Otec vyzdravel a len nedávno to so širokou rodinou riadne zapili. Ani v meste mu dlho nik nevynadal, krivo sa nepozrel, nenaložil mu zlý kus mäsa. Nemal najmenší dôvod na zlú náladu.

Napriek tomu mu všetky drobnosti, ktoré inokedy prijímal blahosklonne alebo si ich nevšímal ako malichernosti, teraz pripadali ako zlovestné znamenia. Po ceste práve prešiel nákladiak a z korby sa neho usmiali dve ženy vracajúce sa z práce. No on vnímal iba pach spálenej nafty a prach v očiach. Minul dav školákov v oranžových uniformách. Títo uvrešťaní a usmiati drobci mu vždy vedeli zdvihnúť náladu. Teraz ich okolo seba nechal prejsť bez povšimnutia. Ako šedý mrak. Svet prechádzal okolo neho pomaly a nevýrazne, akoby s ním nechcel mať nič spoločné.

Doma nedokázal obsedieť. Skúšal si ľahnúť, ale spánok neprichádzal a tak sa znovu navliekol do košele a v bare na konci ulice si objednával pivo za pivom. Pil sám, rýchlo a mlčky. Nepočul ani slovo z rozhovorov pri stole, iba niekoľkokrát automaticky ponúkol cigarety rozjareným susedom. Vymočil sa do priekopy a na cestu domov si kúpil fľašu domácej pálenky.

Do práce zaspal a tak za šéfom poslal iba chlapca s odkazom, že dnes nepríde. Podobné dni prežíval čoraz častejšie.

***

Po čase sa s manželkou úplne prestal rozprávať. Nemal nič proti, keď sa zúfalá odsťahovala k rodičom. Ledva to zaregistroval, keď sa na víkend vrátil domov. Sadol si na lavicu pred domom, zapálil lampu, pozeral do tmy a fajčil jednu od druhej.

Manželka plakala matke na ramene a jeho svokor rozmýšľal, čo robiť. Má predsa dobrú dcéru, ona nemôže byť na vine. Cítil hanbu, ale napriek tomu sa nedokázal na Davida hnevať. Veľmi dobre si predtým rozumeli a preto chápal, že táto tragická zmena musí mať hlbšiu príčinu. To všetko spôsobilo mesto. A tabak. Dym mu otrávil jeho myšlienky.

Aké už mohol mať David starosti? Mal peknú mladú nevestu, ktorá vedela parádne variť a v domácnosti pracovala viac, ako jej susedky. Mal dobrú prácu a dom, na ktorý by mohol byť každý pyšný.

A zmenil sa tak náhle. Mal by ísť za šamanom, nechať si vybičovať to bláznovstvo z tela. Kúpiť si džudžu. Každý normálny človek by to už dávno urobil. Pretože všetko na svete má svoju príčinu a zlo treba vyhnať.

O pár dní už David stál na dvore u šamana. Neprotestoval, keď za ním svokor došiel. Nasledoval ho bez výrazu, prikývol, aj keď ani netušil čo robí a kam ide.

Ľahol si na rohož a zavrel oči. Vnímal len prúdy vzduchu, ovievajúceho ho pri pohyboch čarovných vetvičiek, kvapky teplej vody, fŕkajúcej z trsov trávy a splašené trepotanie kohútích krídel. A keď mu na koniec na krk zavesili ochranné džudžu, striaslo ho.

***

Nič sa nezmenilo. Preto prekopali zem pod prahom domu, aby našli kúzlo, ktoré ho ničilo. Hľadali čokoľvek podozrivé. Hocaký kúsok jeho odevu, spojený symbolickým predmetom, zámkom alebo reťazou, alebo zabalený vo vrecúšku spoločne s kosťami a zubami zvierat. Hľadali hocičo, ale na lopatách prevracali len sypkú úrodnú hlinu. Rozryli aj dvor a políčko, vytrhali kríky paradajok, prezreli a vyzametali kuchyňu, spálňu aj komoru. Vymenili rákosie na streche, ak by tam ktosi vyhodil nejakú nenápadnú drobnosť. Nič nenašli ani pri podrobnom skúmaní stien, dverí, okien a brány do dvora.

Zostala len posledná možnosť. Posilniť jeho džudžu obetou. David musel zabiť kozu, mäso nadrobno pokrájať, pripraviť ho so špeciálnymi bylinkami a podeliť sa oň s deťmi z ulice. Pri východe slnka potom prázdnu misu vhodiť do mora. Ak ju kráľovná vôd Mami Wata príjme, bude zachránený.

Celú noc sa trápil s porcovaním a prípravou, pretože dovtedy nikdy nevaril. Podľa šamanových príkazov musel všetko urobiť sám a tak ho svokor len sledoval a radil, čo a ako.

Mäso sa vydarilo nad očakávanie. Na obed vzal plnú misu a vybral sa do mesta k autobusovej stanici, kde sa vždy dalo stretnúť najviac sirôt. Ihneď sa okolo neho zhŕkli, otrhaní alebo nahí, usoplení a celí od prachu. Sledoval, ako hltavo jedia. Tí prví si k mise posadali, ostatní pobehovali okolo a hľadali miesto, odkiaľ by sa sústo dalo natiahnutou dlaňou uchmatnúť čo najpohodlnejšie. Naberali si plné dlane, zakláňali hlavy a ústa si kúskami mäsa plnili tak, že ledva dokázali prežúvať. Sledoval ich obrovské nadšené oči, sliny stekajúce po zašpinených tvárach, prsty zababrané od hustej šťavy.

Hľadel na nich ako socha, nehybný a prázdny, akoby mu niekto vybral vnútro. Necítil nič, aj keď si jasne uvedomoval, že pred niekoľkými týždňami by ho podobný pohľad dojal k slzám. Posledný kúsok si vzal sám, tak, ako mu to šaman prikázal.

Večer sa vybral k brehu a vyliezol na skalu, podobajúcu sa na psiu hlavu. Fajčil a počúval šumenie mora. Už si nedokázal spomenúť na rodičov ani manželku, bol len divým zvieraťom stojacim oproti rozbúrenému prílivu.

A keď nad mesto vyšli prvé lúče slnka, skala zostala prázdna. A spenené vlny vrátili prázdnu misu na breh. Na svete existujú silnejšie veci, ako sú kúzla.

Marek Vadas
Laureát ceny Anasoft Litera 2007 je autorom kníh Malý román (1994, Prémia Literárneho fondu), Univerzita (1996, spoluautor Eman Erdélyi), Diabol pod čapicou (2002, spoluautor Eman Erdélyi), Prečo sa smrtka smeje (2003), Rozprávky z čiernej Afriky (2004, Cena Bibiany za najlepšiu a najkrajšiu detskú knihu sezóny) a Liečiteľ (2006, Cena Anasoft litera).

Pravda 9.10.2010