Ilustrácia poviedky (c) Monika Mikyšková

Kornélia Bujňáková

Jesenná metameditácia

Ohrievate vodu? Áno, náš prameň je studený. Pokojná hladina po bradu, okolo chrbta sem - tam vyplávajú odtrhnuté šteklivé bublinky. Srdce spomaľuje, nervy zaspávajú, telo je posypané strieborným srieňom. Drobné plynové perly miznú a znovu sa zrážajú na rytmicky sa pohybujúcom hrudníku pri každom lenivom nádychu a výdychu.

Boh stvoril človeku muženu z jeho rebra nie náhodou. Mohol ju stvoriť z hlavy alebo z nohy.

Dobrá vodička? netreba pridať teplú? Nie, ďakujem.

Boh ju stvoril z rebra, ktoré je blízko srdca. Žena má byť blízka mužovi srdcom a majú byť ako jedno telo. Gróf Andrej Zamoyski si zobral princeznú Karolínu de Bourbon z lásky. Kysličnk uhličitý sa vstrebáva cez kožu a priaznivo pôsobí na cievy a nervy. Po kúpaní môže navodiť spánok.

Čo tam robíš, pýta sa mužský hlas. Sedím, odpovedá ženský.

Prečo neležíš? Bolí ma krk.

Ak by ju bol stvoril z hlavy, žena by si myslela, že môže mužovi rozkazovať. Ak by ju bol stvoril z nohy, muž by si myslel, že môže nad ňou vládnuť, povedal včera kaplán.

Túto žiarovku ešte treba vymeniť. Tadeto prejdite. Je tu tma. Ako tu má niekto ležať? Konečne tu bude ako má byť.

Manželia Zamoyski zrekonštruovali kúpalisko. Najnovšia rekonštrukcia hotela sa nesie v luxusnom španielskom štýle.

Tak ako? Dobre? Vystúpte si, otočte sa chrbtom, zabalím vás, ľahnite si a ešte ležte.

Drevený strop, oči a telo ťažké ako balvan.

?

Súkromne?

Áno.

Máte pri sebe nejakú dokumentáciu?

Nie nemám.

Ešte ste neboli na vyšetrení?

Dávno. Nemám čas, stále musím pracovať.

Viem, tiež som takto kedysi pracoval. Je to zodpovedné. Pracujeme so šťastím a to vyčerpáva. Aké sú problémy?

Ani neviem, som unavená. Možno mám depresiu alebo mám všetkého dosť.

Ako dlho to trvá?

Vždy keď som v robote. Ak dva dni nič nerobím, je to lepšie a potom to opäť začne.

A krvný obraz?

Neviem, nemám čas dať si ho urobiť. Myslíte, že tam je príčina?

U žien v rozkvete to je možné. A iné ťažkosti?

Bolí ma krk a kríže. A niekedy mi vynecháva srdce.

Máte tu poruchu prevodu.

To mám dávno, nevyležaná chrípka.

Poznám to, aj ja som tak kedysi robil. Skúmavý pohľad na záznam. Ale, je celkom možné, že to nebola chrípka. Môže ísť o nejaký syndróm.

Syndróm? Len tak sa vyvinul?

Hej, len tak. Niekedy sa prejaví až v starobe. Ozaj, prečo vás tu neposlali už vtedy?

Chceli, ale nedalo sa. Malé deti.

A teraz?

Teraz som prišla sama.

Sprevádzate mamu?

Nie, mama sprevádza mňa.

A s facialisom ste nemali nič?

To mám od narodenia. Bradový sval.

Počúvanie, prehmatávanie, palpovanie. Je to dobré, nič tam nie je. Tak čo dáme? Plynové injekcie?

Nie, z injekcií odpadávam.

Poznal som jedného chirurga. Rezal všetko, čo sa dalo. Aj on sa tak bál. Pošlem vás k fyzioterapeutovi. Je dobrý. Dlhý skúmavý pohľad. A individuálny psychologický pohovor? Ako zvládať stres a tak.

Dobre, nezáväzný rozhovor, môže byť.

?

Ležím, nehýbem sa, nerozprávam, trochu mnou pohojdáva vlastný dych a náraz pritekajúcej vody. O chvíľu mám telo akoby posypané ortuťou. Pozerám si pevné vypuklé prsia nadnášané vodou. Možnože ostanú také, aj keď sa vynorím. Odfukujem z hladiny drobné prachové čiastočky. Rotujúce bublinky kysličníka praskajú na povrchu a čeria hladinu ako miniatúrne cunami.

Včera som spala celú noc aj napriek maminmu chrápaniu. Nanovo ju spoznávam, keď sme teraz pár dní spolu. Vadí mi presne to isté, ako vtedy, keď som mala šesť, akurát dnes už nie som to neposlušné decko. Dnes ju trpezlivo počúvam, vysvetľujem, poviem pravdu z očí do očí, modlím sa s ňou ruženec. Mama ho vie celý naspamäť, ja sa občas pozriem do breviára.

?

Najprv si prezrieme telesnú schému. Postavte sa chrbtom. Prejdite sa. Ľahnite si. Všetko spôsobuje rotovaná panva a je tu nehybné té há sedem. Pokúsim sa dostať ku kĺbom, ale najprv treba uvoľniť mäkké tkanivá. Nevadí vám, že vám takto rozprávam?

Nie.

Viete, som rád, keď mi občas niekto rozumie.

Nadýchnuť, hlavu na opačnú stranu, koleno pokrčiť, panvu vytočíme, toto bolí v slabine alebo v krížoch?

V stehne.

Dobre, ideme na druhú stranu.

Teraz budeme naťahovať. Vyskúšame ohyb drieku. Pomôžte mi nádychom, dobre.

Nadychujem, nos mám chvíľu zastrčený do vrecka terapeutovej košele, panvu vytočenú a cítim silný tlak na ľavé krížovo bedrové spojenie, o chvíľu už opäť ležím, hlavu vytáčam do maxima nabok, cítim úpony na hlávkovom výbežku.

Postavte sa, prejdite sa, mali by ste sa cítiť ľahšie.

Prechádzam chodbou k výťahu. Pozdravím sa s princeznou Karolínou z Bourbonu. Sedí vedľa manžela, grófa Andreja. Jej unavené, pedantné, vráskavé oči a trpko stiahnuté ústne kútiky nedarujú tomuto svetu ani kúsok strojeného úsmevu. Vyzerá aristokraticky, ako moja učiteľka geografie v piatom ročníku základnej školy, čo si vykala s manželom. Prechádzam ďalej popri vysmiatej princeznej Isabelle sediacej s dvomi ďalšími dámami na brehu kúpaliska. Majú na sebe voľné letné šaty a slnečné klobúky. Tri svetlovlasé Isabelline deti v plavkách, s rozhojdanými medailónmi na krku a plátennými čiapkami na hlave, sedia medzi nimi a s nesmelým úsmevom zazerajú na fotografa.

Cítim sa ľahšie.

?

Leon stoj! Leon zastane. Pokojne sa postaví vedľa Bonny.

Nadychujem, vydychujem, otáčam sa za upaženou rukou raz na jednu, tak na druhú stranu. Ľahnem si Leonovi na šiju a chvíľu ležím. Potom si ľahnem na Leonov chrbát. Trochu zaostávam za susedom, čo cvičí na Bonny. Tvárim sa, ako ma to mrzí, že nejdeme synchrónne, ale cvičiaci na Bonny ma upokojuje, že nevadí, veď nejde o sex. Zasmejem sa. Otáčame trupmi, sused z Bonny sa ma pýta, či som už bola pri prameni lásky, čo tu neďaleko vyviera. Vravím, že nie, a že keď skončíme, môže mi ho ukázať. Vzpažujeme, nadychujeme a vydychujeme, pýtam sa, či sa tu zo všetkých po týždni stávajú básnici. Odpovie, vraj sa tu neotvárajú len básnické, ale aj iné črevá. Obaja vodiaci vážne pritakávajú. Kníšem sa na Leonovi ďalšie kolo, mám mať zažmúrené oči, ale neposlúchnem a hľadím na Bonnin zadok a svojho spoločníka, ako sa na jej chrbte kolíše a ako sa z nej nečakane, unášaný snom, zošuchne a padá na zem. Nič sa mu nestane, spoločník sa postaví, oprašuje sa a jeden z vodiacich poznamená, že za hodinu nebudú mať čo robiť.

Zosadnem z Leona.

?

Konečne sa vyčasí a z lesa sa vyparuje. Plánujeme si, že zbehneme na raňajky a pôjdeme na prechádzku k prameňu.

Sadám si k obľúbenému stolíku pri okne. V rohu parku opadáva zo stromu celý roj ožltnutého lístia a tvorí okolo koruny hmýriaci sa závoj. Nečakane ma zaujme ten celkom obyčajný úkaz. Po jedálni pobehuje malá Karolínka. Otec ju presviedča, aby dojedla jogurt, lebo medvedík bude plakať. V hoteli nás býva päť a pol a všetci sa už poznáme.

Na raňajkách sú aj Ema a jej dve veselé spoločníčky. Ema je po mozgovej príhode. Tá, čo ju vodí za ruku, by mohla byť jej dcéra, tá druhá dcérina priateľka. Ema ťažko chodí, necíti si polovicu tváre, ale snaží sa poslúchať svoje dve veselé kopy. Odhadujem, že obidve majú po päťdesiatke. Včera som ich stretla v bazéne. Vláčili vystrašenú Emu za sebou na chrbte a v sprchách boli rozhodnuté, že večer pôjdu všetky tri tancovať.

Zalejem si misku sušienok jogurtom a presviedčam mamu, aby to nepreháňala s mäsom.

?

Les je po včerajšom lejaku vlhký. Cítim rásť huby a hniť lopúchy. Mama sa vyžíva a pomenúva každý strom. Odznova ma učí rozoznávať jedľu od smreka. Objavila akési hovienko, tvrdí, že je líščie. Prejdeme okolo zalopúšených prameňov a vyjdeme z lesa na lúku. Je posiata fialovými šafranmi. Šafrany v októbri? kvitnú šafrany v októbri? Mama tvrdí, že nie. Ďalšia lúka je plná balvanov. Z otvoru najväčšieho vyrastá borovica. Lúka je porastená mäkkým machom a nízkym rastlinstvom a mám pocit, že je dutá. Smerom k lesu z nej vytŕčajú zubaté skaly zoradené na malom návrší do kruhu. Ponáhľam sa ku skalám a zisťujem, že lemujú kráter. Je široký asi dvadsať metrov a je suchý, zarastený trávou a kríkmi. Prejdem po obvode krátera a vedľa, tesne nad ním, objavím ďalší. Je oveľa menší, vyzerá ako prasknutá kamenná bublina. Zavolám na mamu, nech sa ide pozrieť. Kým vyjde ku mne, objavím ďalší, ešte väčší kráter. Je hlboký, sivé steny má prederavené ako ementál. Z množstva kamenných bublín po jeho stenách vyrastajú malé stromy a kríky. Nazriem dovnútra a na zarastenom dne vidím žltú tabuľu s čiernym smrtihlavom a nápisom: SUCHÝ KRÁTER. NEVSTUPOVAŤ! ÚNIK KYSLIČNÍKA UHLIČITÉHO!

?

Večer pozeráme v televízii na toho farára z Tatier, čo sa stará o bezdomovcov a prostitútky a jazdí na koni ako donský kozák. Zaujme ma. Hľadám si o ňom na internete. Rozmýšľam, odkiaľ berie toľko sily. Potom sa s mamou modlíme Ruženec svetla. Mama vie všetky tajomstvá svetla naspamäť. Dám si predsavzatie, že aj ja sa ich naučím.

?

Ste tu dlho?

Nie, budem tu krátko.

Na čo sa liečite?

Som tu len tak. A vy?

Som profesionálna opatrovateľka. Strašne veľa som toho prežila. Toto mi robí dobre na nervy aj na tlak. Myslela som si, že sa zbláznim. Päť rokov som sa starala o dementnú svokru. Stále chodila vyobliekaná a čistotná, až raz prišla z kostola a začala splietať. Potom som mala starosti s dcérou. Rozišla sa s chlapcom po šiestich rokoch chodenia, lebo ju podviedol a ešte sa k tomu aj priznal. Nevedela sa s tým vyrovnať. Keď svokra zomrela, nemali sme peniaze, tak som šla na tri mesiace do Talianska opatrovať chorú ženu. Mala umelý vývod. Bolo tam aj jedno postihnuté dievča, ktoré do mňa všetko hádzalo. Vydržala som až do konca turnusu, ale schudla som tridsaťtri kíl. Keď som sa vrátila, muž ma nespoznával. Musela som navštíviť psychiatra. Aj tabletky som brala.

A dcéra?

Tá je už na poriadku. Chvalabohu sa vydala. Má dobrého muža. Vždy som dcéry všetko učila, aby boli na všetko pripravené, nie ako ja, keď som v šiestej triede dostala menštruáciu a som si myslela, že umieram. Aj som im vravela, treba sa vydať za prvého chlapca, tak ako ja za môjho muža. Dobre žijeme. Nefajčí, nepije. Viete, ja rada rozprávam. Treba len rozprávať, rozprávať. Nenechať to v sebe.

Mlčím, pozorujem drobné liečivé perly na svojom tele.

PRI KÚPELI SA NEHÝBTE, NEROZPRÁVAJTE, POKOJNE DÝCHAJTE, čítam poučenie.

Dnes ráno sme v kúpeli len my dve.

Ležím zabalená do deky. Nehýbem sa, nerozprávam, mám zažmúrené oči. Počúvam o dcére, o mužovi, o svokre, o menštruácii, o psychiatroch, o tabletkách, o chorobách. Zaspávam. Sníva sa mi o lopúchoch, o šafranoch, o jedliach, o Eme, o princeznej z Bourbonu, o Karolínke, o donskom kozákovi, o prameni lásky.

Pomaly môžete vstávať, nech sa páči.

Zostávam ležať, zdá sa mi, že som borovica, vyrastajúca z obrovského dutého balvanu.

?

Kornélia Bujňáková sa narodila v roku 1964 v Prešove ako najmladšie dieťa svojich rodičov, kde rozmaznávaná nimi a staršími súrodencami žila až do roku 1983, keď ukončila „horné” gymnázium. V tom istom roku odišla študovať na Lekársku fakultu UK v Bratislave, ktorú tesne pred nežnou revolúciou úspešne ukončila. K literatúre ju priviedol jej učiteľ slovenského jazyka, ktorého jedinou a obligátnou otázkou študentovi bolo: „Tak čo si čítal?” Okrem povinného čítania, ktoré si svojvoľne a na veľkú radosť učiteľa slovenčiny rozširovala, sa aktívne literatúre nikdy nevenovala. K aktívnemu písaniu ju nakriatli jej virtuálni a postupne aj nevirtuálni priatelia až v roku 2006. Od toho roku objavuje aj zákutia súčasnej slovenskej prózy. Žije a pracuje v Sabinove.

Jej poviedka s názvom “Raj Ilony Perkovskej” získala prémiu v 13. ročníku literárnej súťaže Poviedka 2009.

Ďalšie informácie o autorke…

Literárny klub denníka Pravda 2. 10. 2010