Ilustrácia Katarína Slaninková

Laco Kerata

Duch bytu je tu

Presne takto som si to predstavoval, povedal pán Voľný, keď sa pozrel z okna svojho nového bytu. Pohľad na hory, pohľad na cestu do mesta, na cestu do obchodu a potom niekde, tak trošku ďalej je rieka, áno, ďalej, aby nehrozilo, že záplavy zaplavia jeho skromné plány. Áno, tu v okne môže rozjímať. Keď chce môže ísť k rieke chytať ryby, keď sa mu zažiada rozbehne sa do vrchov, keď ho opantá pocit samoty, zájde do mesta na kus reči s náhodnými kamarátmi.
Pán Voľný sedel v okne a až po čase si uvedomil, že sa dosť rýchlo zotmelo. Nuž, nič, pôjde zase spať. Televízor si ešte nekúpil, aby vedel ako to je bývať v tomto byte bez rušivých momentov. V predošlom byte prepásol toto prvé nadýchnutie, hneď ako do neho vošiel, pustil si nahlas rádio a Ducha bytu hneď tým hlukom vyplašil. Nikdy sa s Duchom toho bytu už nestretol. Dodnes to ľutuje.
Teraz pán Voľný ani nezasvietil svetlo. Počul zvláštne zurčanie cez stenu od susedov. Ktosi sa tam vedľa máčal vo vani. Pán Voľný si pomyslel, že preto sa máča, lebo chce vyhnať ducha zo seba.
Nenudím sa, pomyslel si. Nenudím sa, nie, nie. Treba len sedieť na stoličke a mlčať. Netreba sa nikam ponáhľať. Aj mu zaškvrčalo v bruchu od hladu. To nič, hlad prejde sám od seba. Pocítil v ústach zvláštne sucho. Nie, nepôjde sa napiť vody z kuchynského kohútika. To by nebolo dobre. Čakal na Ducha bytu.
Zrazu začul, ako niekto z vonku otvára kľúčom vchodové dvere. Pán Voľný zacítil na chrbte zimomriavky. A pomyslel si, áno, Duch bytu predsa musí mať kľúč od bytu. Je tu. Dvere boli odomykané dosť chvatne. Duch bytu vkročil dnu. Pán Voľný to chápal tak, že sa Duch bytu vracia do svojho domova, možno tu nebol aj niekoľko dní, a už sa mu zaiste cnelo. Duch bytu sa snaží zasvietiť  svetlo. Cvaká vypínačmi pri dverách. To pána Voľného trochu prekvapilo, lebo Duch bytu by mal, predsa, vedieť, že hlavný istič vypol kvôli nemu, aby boli spolu v pokoji. Duch bytu niečo zašomral, ale pán Voľný nerozumel. Duch bytu otvoril znovu vchodové dvere, vyšiel z bytu a potom sa už po schodoch rozliehali len jeho vzďaľujúce sa dunivé kroky. Pán Voľný dosiaľ ani nedýchal. Teraz, ako sedel na stoličke, sa rýchlo postavil. Pomyslel si, že Duch bytu prišiel, videl ho v tme a on tu len tak sedel, ani ho neprivítal a tak sa Duch bytu určite urazil a odišiel. Pán Voľný by sa teraz najradšej vyfackal.
O chvíľu sa dvere zase otvárali. Pán Voľný sa potešil, už si nesadol, zostal len s úsmevom na tvári vzpriamene stáť. Ale bolo počuť, že do bytu vchádzajú bytosti dve. Zhovárali sa. Žeby tu, výnimočne, bývali Duchovia dvaja?, pomyslel si pán Voľný. Iste, veď dvaja Duchovia bytu by sa sem hodili, toto je naozaj náramne pekný byt. Duchovia hovorili:
„Je tu. Cítim jeho pach.”
„Neboj sa ho!”
„Tebe sa to povie.”
„Asi zase čaká nejakého ducha.”
„Nerob si žarty z môjho otca!”
„Tu je.”
„Prečo stojí? A prečo sa usmieva?”
„Možno umrel postojačky. A s pocitom dobre vykonanej práce.”
„Bojím sa ho. Bojím sa vlastného otca.”
Pán Voľný sa nezmohol na slovo. Zrazu zatúžil po tom, aby mohol uletieť oknom za rieku, za hory. Ale ľahol si na zem, zatvoril oči, akoby sa dcére a zaťovi už nikdy nehcel pozrieť do očí.

Laco Kerata

Stratená

Roztvorila ruky na široké gesto a v tej chvíli letela vzduchom nad akýmisi neznámymi horami. Cítila vôňu, vietor v tvári, pokoj v duši. Ale to trvalo len chvíľočku.
Keď roztvorila viečka zacítila ako jej do očí pália reflektory. Pri nádychu zacítila ostrý prach až v hrudi. Ruky neohrabane spustila vedľa seba.
Diváci dolu v hľadisku pod ňou zašumeli. Ktosi zakašľal, niekto zamrmlal čosi ako: „Tak to má byť?”
Ten moment sebauvedomenia bol pre herečku chvíľu príjemný. Ale čo keď tu nie sú hory, ani stromy, len vodopád situácií, ktoré súvisia so slobodou len v druhom pláne?
Opäť zašumelo v hľadisku: „Ona nemohla hrať v tom filme”, „Tá bola mladšia”, „Hrá ako naozaj”, „Stráca to tempo”, „Ticho, náhodou,  je to zaujímavé.”... „Takto to naozaj má byť?”, „Pochybujem.”
Z jej úst mala nasledovať replika. Akási veta. Ale kde je? Nikde. Z mysle sa jej kamsi vytratila a v ťažkom divadelnom vzduchu sa nikde nevznáša. Keby ulietajúcu vetu niekto z divákov zachytil a chcel by ju herečke pošepnúť, aj tak by sa jej nedalo pomôcť. Herečka by si to preložila tak, že to je len ďalšia uštipačná poznámka na jej adresu. A divák asi by sa na to ani neodhodlal, nebol by si istý, či je to tá veta, ktorá má zaznieť a posunúť dej zase dopredu.
Replika je preč. Odplávala vzduchom ako morský hadík pod hladinou. Za svojím autorom. Už dlho žila bez neho. A bez neho to nebolo ono. Nevydržala a vrátila sa za ním. A javy, ktoré sa majú radi, by mali spolu žiť.
Herečka stála na javisku a dej sa na sekundu zastavil. Po chvíli, akoby divadelné reflektory zhasli a hneď nato sa zažali. Jej naskočila v hlave iná replika a zároveň, ako po kývnutí dirigentskou paličkou, sa veta radostne rozplývala v herečkiných ústach, hlasivkách a radostne narážala nadol do jej bránice a čo bolo najdôležitejšie,  znela do priestoru. A potom už ďalšie ostatné repliky fungovali rovnako.
Herečka dohrala, s neistým výrazom v tvári sa uklonila a ešte za potlesku divákov zišla z javiska a poslušne kráčala rovno do zákulisia, tam, kde sa vždy ponevieral režisér. Režisér bol vždy po predstavení bledý a zamračený. Bolo to z trémy, ktorú prežíval vždy, keď sa hralo jeho predstavenia. Ich pohľady sa streli.
„Odpusť,”  zašepkala.
„Nabudúce to bude, dúfam istejšie,” precedil pomedzi zuby režisér. „A ešte som chcel. Tá pauza, ktorú si vyrobila na konci dvanásteho výstupu tretieho dejstva, tá bola fajn. Urobila si ju zámerne, však?
„Áno,” zaklamala bojazlivo. 
„Zapamätaj si ju!”
„Jasné,”  roztiahli sa jej zreničky, lebo pocítila, že je všetko v poriadku.
„A ešte tá replika, čo si ju naschvál preskočila, no, neviem, akoby sa aj mne zrazu teraz vytratila z pamäti, štvrtá veta od konca päťdesiatej tretej strany. Vieš, čo? Máš pravdu, nemá tam miesto, aj ju nadobro vyšrktnime zo scenára.” Režisér akoby sa zrazu uvoľnil, usmial sa a dodal: „Nezvyknem to robiť, ale, keď sa prezlečieš z kostýmu, pozývam ťa na pohárik.

Pravda 18. 9. 2010