Dominujúcou témou knihy sa tak stáva vzťah detí a rodičov poznamenaný nedostatkom blízkosti, intimity a lásky. Modifikuje ho situácia, keď niekto, kto fakticky nie je pripravený niesť zodpovednosť sám za seba, musí prijať alebo dobrovoľne prijíma zodpovednosť za životy iných.

Matka hlavnej postavy a rozprávačky príbehu Jarky sa stáva rodičom nedobrovoľne, ako šestnásťročné dievča. Nedokáže prijať vlastné dieťa ako súčasť svojho života až dokonca rovnako, ako ju nedokázala prijať jej despotická a bigotná matka. Jej dvanásťročná dcéra v snahe vytvoriť harmonický a vľúdnejší svet, ako je ten, v ktorom žije, unesie bábätká dvojčatá a včlení do tohto sveta aj mladšieho kamaráta, ticho tyranizovaného perfekcionizmom svojich rodičov.

Priestorom tejto v podstate krutej detskej hry, neberúcej ohľad na následky, sa stáva malá račianska záhrada s domčekom - pôvodne patrila Jarkinmu starému otcovi, ktorý zmizol v emigrácii. Prebujnená vegetácia zanedbanej záhrady, kvety, kríky a stromy vyrastené z odrezkov a zvyškov, domček zariadený z roztratených vecí “normálnej” domácnosti predstavujú pre protagonistku úkryt, ozajstný domov. Ostro kontrastujú so schátraným, zdevastovaným panelákovým bytom, ktorý obýva s matkou. Kým v záhrade môže snívať a vlastne byť naozajstným dieťaťom, zariaďovať si domček podľa vlastných predstáv, v bezútešnom byte je nútená stať sa predčasne dospelou. Musí sa starať nielen sama o seba, ale aj o svoju apatickú, citovo deprivovanú matku, čeliť obťažovaniu jej známych a uskromňovať sa s takým životným priestorom, akého sa jej v matkinom živote dostáva aj v skutočnosti. Správanie protagonistky, nechcenej a zanedbávanej dcéry slobodnej matky, podobne ako konanie (predovšetkým) hrdiniek predchádzajúcich Kompaníkovej próz, motivuje predovšetkým snaha vyvzdorovať si únik z života marazmu, v ktorom sa nie vlastnou vinou nachádza.

Nie sú to však len postavy predčasne vyspelých detí, trpiacich nedostatkom lásky a starostlivosti, unikajúce z nevľúdnych životov do improvizovaných priestorov na periférii, labilní dospelí spôsobujúci svojou neschopnosťou plnohodnotne žiť traumu svojim najbližším, čím autorka nadväzuje na svoje staršie texty. Tak ako predtým sa sústreďuje na lyrické detaily, zvýrazňuje atmosféru textu, často na rozhraní sna a bdenia, poetickými, vizuálne silnými obrazmi. Vytvára tak vlastne akýsi idylický krehký opar, ktorý zvláčňuje drsnú realitu. Jej rozprávanie o pomerne nevľúdnych, často krutých záležitostiach, ako sú zanedbávané deti, sídliskové dospievanie či naprázdno prežité a do ničoty vytratené životy sa tak stáva o čosi znesiteľnejším. Tento efekt v texte umocňuje i retrospektívne rozprávanie - niekedy viac, inokedy menej dôsledné. O udalostiach z konca leta, keď sa dvanásťročné dievča pokúsilo provizórne vytvoriť si šťastnejší paralelný život, s odstupom, ktorý by mal pôsobiť vyrovnane, rozpráva tridsaťročná žena, ktorá pokoj a “ukotvenie” svojho života už našla.

Lenže to, čo v rámci kratšieho prozaického žánru - ako je poviedka alebo novela - čitateľ dokáže bez problémov akceptovať ako súčasť autorkinej poetiky, pôsobí na rozsiahlejšej ploche problematickejšie a stáva sa slabinou textu. Hoci autorským zámerom bolo napísať román, v skutočnosti sa v texte želaná “románovosť” mení na obyčajnú uvravenosť, presýtenosť lyrickými vsuvkami ústiacu do trochu vyprázdnenej estétskosti. Nie sú zriedkavé ani plané mudrovanie typu “sen skombinuje veci navzájom naoko nesúvisiace a človek potom nad nimi dumá a hľadá spojitosti” či “lebo o lásku ide, o tú predovšetkým…” To, či samotný príbeh vystačí na román, je však otázne. Rušivo pôsobí i skutočnosť, že postavy disponujú vnútorným svetom, ktorý je evidentne “nad ich pomery” (dieťa vníma záhradu ako “miesto ponúkajúce dovtedy nepoznanú poetiku a pokoj”), pričom tohto pocitu sa nemožno zbaviť ani pri vedomí, že rozprávačom je dospelá žena spomínajúca na seba ako dievča, ktoré bolo predčasne vyspelé.

Problémy sú viditeľné i v kompozícii textu. Hoci sa spočiatku sugeruje akoby fragmentárne vyvolávanie spomienok, postupne sa jasne ukážu tri línie rozprávania. V prvej polovici knihy sa postupne objasňujú osudy Jarkinej matky Lucie a starej matky Ireny, v druhej polovici sa autorka sústreďuje predovšetkým na niekoľko dní, ktoré deti strávili v záhrade. Práve tu rozprávanie stráca dych a pôsobí trochu zdĺhavo. Obe línie prestupuje okrem snových výjavov, zdôrazňujúcich úpornú snahu hrdinky nájsť životnú stabilitu, jej aktuálna situácia, ktorá je zároveň aj východiskovou rozprávačskou perspektívou. Ako dospelá žena nachádza životné naplnenie vo vzťahu k staršiemu mužovi, otcovi jej kamarátky, čo napokon pôsobí ako chlácholivý happyend smutného príbehu. No práve v týchto momentoch sa autorkino balansovanie na hrane definitívne preklopí do sladkobôľnej melodrámy: “Kde si bol doteraz? Pýtala som sa v duchu. Bože, kde si bol doteraz? Nebola to výčitka, bol to smútok za všetkými dňami, ktoré sme minuli.”

Aj keď knihu Piata loď asi celkom nemožno považovať za najvyrovnanejší text Moniky Kompaníkovej, ostáva v mnohých aspektoch poctivou a imponujúcou výpoveďou o úsilí napriek všetkým utŕženým ranám a hlboko skrytým frustráciám “ukotviť” svoj život, prebrať jeho riadenie do vlastných rúk, prijať zodpovednosť za seba aj za druhých.

Ivana Taranenková
Pravda 4. 9. 2010

Objednajte si knihu v internetovvom kníhkupectve…