2010-09-04 Ján Milčák: Rezbár

Literárny klub denníka Pravda 4.9.2011

Ján Milčák

Rezbár

PravdaRaz dávno vyrezával podľa dievčaťa. Mal urobiť sochu svätej Uršule. Dievča malo modré oči. Ich farba bola rovnaká ako farba oblohy. Vtedy sa prvýkrát preľakol. Bál sa modrej. Jediná z farieb sa mu videla posvätná. Odrazu bol neistý, stál pri dverách dielne. Dievča sa vyzlieklo, bolo nahé. Telo sa mu vlnilo ako vysoké, štíhle trávy pri mori, dole na juhu, keď sa zdvihol vietor. V jeho očiach videl žiadostivosť... 

Rezbár

Ján Milčák

Šibol. Koňom sa vzdúvali chriapy. Voziar vošiel do dvora, prichlopil vráta. Priviezol lipové kmene.

Paulus stál pri okne. Nosil čiapku z ľanového plátna. Neskladal ju z hlavy ani pri jedle. V rukách držal dláto. Celú noc pracoval.

Voziar vypriahol kone, parilo sa z nich. Objal sa s Joachimom. Kone odviedol do maštale. Slamou im vyšúchal chrbty, šije a slabiny. Do žľabu nasypal obrok, napojil ich. Z maštale vybehli králiky.

Joachim priniesol džbán s vínom. Voziar sa napil, natiahol si hnáty, vyvalil sa do slamy.

- Zaplatil si mu? - spýtal sa Paulus.

- Nie, ešte nie, - odpovedal sluha.

Majster zišiel na dvor. Skúmal lipové kmene. Boli suché, zbavené kôry. Paulus bol spokojný.

Natiahol si plášť s kapucňou. Bol podobný tým, aké nosili žobraví mnísi. Zdvihol jalovcovú palicu, vyšiel prednou bránou. Zdalo sa mu, že na rínku je viac svetla, ako vo dvore.

Rínok bol prázdny, iba pred puškárovým domom pili mačky z mláky.

Pri hradbách stretol sedliaka. Bol nízky, mal širokú šiju, tlstú, okrúhlu tvár a krátke prsty. Priahal do vozíka capa.

- Ako sa volá? - spýtal sa Paulus.

- Filozof. Je múdry, - povedal sedliak.

- Dobre ho kŕmiš!

- Ťahá vozík, musí byť mocný, - povedal sedliak.

Cap napol svaly. Na vozíku boli poukladané kanvy.

- Veziem mlieko do kláštora. Hore na Tmavú horu.

- Tak ďaleko? - spýtal sa Paulus.

Zvonec na capovom krku sa zakyvotal. Mal čistý, lahodný hlas.

Pohli sa odrazu. Prešli Poľskou bránou, bola otvorená, stála pri nej stráž.

- Dnes ideš neskoro, majster, - povedal strážnik.

- Máš pravdu! - odpovedal Paulus. –Pracoval som, nedarilo sa mi.

Zišiel k potoku. Pri ceste kvitla poľná ľalia. Paulus zastal. Čudoval sa, že v jeseni našiel taký kvet.

- Nikdy nevyrežem ľaliu, - povedal.

Premohla ho ľútosť. Uvedomil si, že je starý. Bál sa, že sa mu roztrasú ruky, ako starcom pri hradbách.

- Nechcem napodobniť jej krásu, - povedal.

Sedel pri ľalii. Pomyslel si, že by to ľahko dokázal, lebo Boh ho naučil vidieť. Ukázal mu všetko, čo je nádherné.

Nízko nad stromami leteli divé husi. Obloha bola modrá a konáre stromov prázdne. Pripomínali prsty umierajúceho vo chvíli, keď ich premohol kŕč.

Raz dávno vyrezával podľa dievčaťa. Mal urobiť sochu svätej Uršule. Dievča malo modré oči. Ich farba bola rovnaká ako farba oblohy. Vtedy sa prvýkrát preľakol. Bál sa modrej. Jediná z farieb sa mu videla posvätná. Odrazu bol neistý, stál pri dverách dielne.

Dievča sa vyzlieklo, bolo nahé. Telo sa mu vlnilo ako vysoké, štíhle trávy pri mori, dole na juhu, keď sa zdvihol vietor. V jeho očiach videl žiadostivosť.

- Obleč si plášť, - povedal.

Pomyslel si, že trávy sú iba preto štíhle a ohybné, aby odolali vetru.

Nedarilo sa mu. Nad ránom rozsekol sochu Joachimovou sekerou.

Keď zaspal, prisnili sa mu dievčatine oči. Boli všade, bolo ich veľa, plávali ako drobné ryby v ovzduší. Bol to zlý sen. Na druhý deň nechal pomaľovať trámy v dielni na strope modrou farbou.

- Nemôžem ísť vyššie, iba po strop.

Hovoril to každému, kto vošiel do dielne. Obloha pripomínala oči dievčaťa.

- Je posvätná, ešte vždy je posvätná, - povedal.

Prestal spomínať, pretriasol ho chlad.

Zdvihol skalu, hodil ju neďaleko do trávy. Vtáčiky sa rozpŕchli, posadali na konáre bazového kríka.

Priblížil sa k mestu. Z komínov stúpal belavý dym. Po strechách liezli mačky. V rannom slnku sa im leskli kožuchy. Na rínku po daždi zostali mláky. V jednej z nich uvidel svoju tvár.

- Ukázala si mi viac ako zrkadlo, - pomyslel si.

Sústredene ju pozoroval. Akoby si ten obraz chcel navždy zapamätať.

- Urobím to… urobím, - šeptal. –Aj Giot to spravil.

Prežehnal sa. Tak začínal vždy robotu. Ale teraz stál na rínku.

- Vykresal svoju tvár z kameňa, - šeptal. –Teraz viem, prečo to urobil.

Stál nad mlákou, nedokázal od nej odtrhnúť oči. Iba teraz si všimol, že čiapka mu zakrýva takmer celé Čelo. A brada mu siaha po pás.

- Nie je to pokušenie, nie, to nie, - povedal.

- Vošiel do krčmy. Steny v krčme boli počmárane kresbami. Boli na nich postavy mužov i žien, tváre, časti odevov, vtáčiky, delfíny, bobule a listy viniča. Náčrtky spolu vytvárali bizarné siete podobné pavučinám. Žiaden z nich nepripomínal jeho tvár.

Pri dverách psi chleptali vodu. Paulus zostal stáť pri stene. Zdvihol čiapku, do chrbta ruky si utrel spotené čelo. Dlho sa nepohol.


Ján Milčák sa narodil 9. januára 1935, v Levoči, kde doteraz žije. Vydal tri prozaické knihy - Deväť poviedok (1978), Pavol Rezbár (1979) a Rosa canina (1995). Je autorom kníh pre deti Zo štyroch kapsičiek (1988), Rozprávka o Marianke (1990) a Chlapec Lampášik (1996).
KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1