Ivan Laučík (1944 - 2004) sa narodil sa aj zomrel v Liptovskom Mikuláši. Tu aj pôsobil väčšinu života a zmaturoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej. Po ukončení strednej školy v roku 1962 pracoval ako stavbyvedúci v podniku Priemstav v Košiciach a v Kopřivnici. Potom študoval na Pedagogickej fakulte v Martine a Banskej Bystrici slovenský jazyk a dejepis a neskôr ten istý odbor absolvoval na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Neskrýval svoje politické postoje, preto mal problémy so zamestnaním i publikovaním. Od roku 1981 pôsobil ako učiteľ na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Po novembri 1989 bol pracovníkom školskej správy, no po krátkom čase sa vrátil k pedagogickej činnosti. Poslednou školou, na ktorej Ivan Laučík učil, bolo Gymnázium Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši, učil dejepis a slovenský jazyk.

Do literatúry sa dostal ako člen skupiny Osamelí bežci (s Ivanom Štrpkom a Petrom Repkom). Jeho dielo je rozsahovo neveľké, ale myšlienkovo hutné.

V roku 2002 vyšlo jeho súborné dielo pod názvom Básne. Laučík pre svoju skúsenosť s onkologickým ochorením účinkoval v dvoch dokumentárnych filmoch Deža Ursinyho - O rakovine a nádeji a Času je málo a voda stúpa (ten druhý po Ursinyho smrti dokončil Ivo Brachtl).

Miesta literatúry

Havránok Ivana Laučíka

Literárne diela sú väčšinou fikciami, ale niekedy sa hlásia ku konkrétnym miestam a ľuďom a stávajú sa tak svojskými dokumentmi o živote umelca. Reálie tu potom máme +hneď trikrát: prvýkrát v diele,  druhýkrát v čase, keď o nich spisovateľ písal, a tretíkrát v súčasnosti. V cykle literárnych reportáží sme sa na niektoré z týchto miest vybrali. Ako vyzerajú dnes?

Havránok je keltské sídlisko pri Liptovskom Mikuláši. Do písmen ho vo svojej rovnomennej básnickej zbierke pretlmočil Ivan Laučík.  Jeho čaru neodolal ani legendárny hudobník Dežo Ursiny - ten si odtiaľ dokonca priviedol zatúlaného psa, ktorý dostal meno Havran.

Zo vzdušných terás / vidíš svoje stopy v priezračnom / po-časí  a svoje (slnkom ožiarené) stély: / keltskú / kresťanskú / a televíznu vežu; / deväť percent viditeľného / na úteku do skutočnosti / živej iba v hĺbke

Človek tie verše pochopí až na mieste. Po ľavej strane je gotický  kostolík, ktorý stál v dedine Liptovská Mara. Všetko ostatné ostalo v roku 1975 pod hladinou priehrady. Keď vyjdeme vyššie, zbadáme keltskú  drevenú vežu a tí, čo sa vyškriabu úplne hore, zočia vežu televízneho vykrývača. Symboly troch období na jednom mieste.

Neskôr sa vylúpne možný zmysel ďalšieho obrazu. Celý Havránok je ako ľadovec: nevidíme toho veľa, celý priestor sa dá prejsť za pol hodiny,  ale mágia miesta je výnimočná.

Učiteľ a novodobý Kelt

Tých období sa však na Havránku nahromadilo viac, miesto nezaujalo len Keltov, bola tu aj slovanská osada a stredoveký zemepánsky drevený  hrádok. Havránok leží asi dva kilometre od obce Bobrovník a tá je vzdialená od centra Liptovského Mikuláša 17 kilometrov. Prístup je aj z obce Vlachy. Varovanie pre nemotorizovaných návštevníkov: Dobre si zistite spoje, aby sa vám nestalo, že budete do Mikuláša šliapať pešo.

Ako prvé vidíme repliky keltských zrubov tvoriacich dvorec. „Pri jednej návšteve Havránka pred rokmi som raz zazrel, ako sa z jednej chatrče dymí,” spomína môj sprievodca, manažér a novinár Peter Lehotský.  „Podišiel som bližšie, myslel som si, že tam je požiar. Z chatrče vyšli traja Laučíkovci - otec a dvaja synovia, vyúdení a čierni od uhlíkov.  Na pôvodnom ohnisku piekli originálne keltské placky. Laučík v chatrči občas aj prespal. Toto miesto ho fascinovalo.”

Ivan Laučík sa do literatúry dostal ako člen skupiny Osamelí bežci -  s Ivanom Štrpkom a Petrom Repkom. V Liptovskom Mikuláši je však známy ako svojrázny a milovaný učiteľ s veľmi neortodoxným prístupom a svojským, občas až absurdným humorom.

„Nebol utáraný, vyjadroval sa presne a hovoril veci, ktoré ešte dlho rezonovali v hlave,” hovorí pani Viera Kunová z pokladnice Havránka.  Vysvetľuje, že keltské hradisko zaniklo začiatkom nášho letopočtu,  a pamiatky sa bezpečne dostávali pod zem, lebo trvalé osídlenie sa vrátilo až začiatkom 12. storočia.  „Najhodnotnejším nálezom je keltská  svätyňa s obetnou jamou.”

Obete

Počasie nám nevyšlo. Je zamračené, pred chvíľou prestalo pršať. V tomto svetle je druidská svätyňa ešte tajuplnejšia. Aj po viac ako dvoch tisícročiach je prítomná zvláštna atmosféra.

Kelti bohom obetúvali jedlo, šperky, zvieratá aj ľudí, v jame sa našlo sedem kostier. Išlo napospol o postihnuté osoby s telesnými deformáciami. Kelti verili, že takíto ľudia sú špeciálne obdarení a majú  bližšie k bohom, preto im cestu umožnili skôr. Ľudské obety boli v staroveku bežné v každej kultúre, no z miesta ide strach aj dnes.

Prechádzame sa, obzeráme si drevené stavby, zvyšok múru, predmety v malom múzeu. Českí turisti frflú, že by tu toho mohlo byť aj viac, ale o to nejde. Havránok je obľúbeným miestom ezoterikov a záhadológov,  ktorí tvrdia, že ak človek prespí pri svätyni, má naozaj čudné sny. Ale ak aj neveríte na mágiu, je tu krásna príroda, krásny výhľad -  vidno hladinu Mary a časť Liptovskej kotliny, Vysoké Tatry, Nízke Tatry aj Chočské vrchy. Ako by tu bolo iné plynutie času a ocitli sme sa v laučíkovskom po-časí, teda v niečom, čo je za časom.

Príbeh Ursinyho Havrana

„Okolo roku 1991 som sa zoznámil s Havranom z Havránku,” spomína Jakub Ursiny, Dežov syn. „Bolo to ešte šteňa, ale už dosť bystré aj ostré, neskôr trocha obávané aj obdivované. Našiel ho otec spolu s Ivanom Laučíkom na jednom z povestných Laučíkových výjazdov na Havránok.  Pôsobil vraj tak trochu, akoby ho vypľula sama zem. Havran opustil keltské oppidium a upelešil sa v bratislavskej Dúbravke pri nás. V mojej rozbujnenej fantázii to zanechalo stopu rovnako ako výjazdy do liptovských utajených jaskýň so šerpom, učiteľom a básnikom v jednej milej osôbke menom Ivan Laučík. Nikdy na to nezabudnem. Naposledy som prikvitol k Laučíkovcom s hrudou ovčieho syra a Havranom niekedy okolo roku 1998. Do večera som počúval Laučíkov rozhovor s miestnym archeológom. Až minulé leto som mal príležitosť navštíviť Havránok znova, ale už bez Havrana z Havránku a Ivana Laučíka. Ostali Havránok,  spomienky a básne,” hovorí mladý Ursiny.

Stretnutie so synom

Ivan Laučík zomrel v máji 2004, dva mesiace pred svojimi 60.  narodeninami. V Liptovskom Mikuláši sedím s jeho synom Vladimírom. „Otec sledoval Havránok už v časoch, keď tam začal archeologický výskum, teda od 60. rokov. Chodili sme tam s ním už ako deti. Vtedy bol areál neprístupný verejnosti, ale nám sa tam občas podarilo dostať. Otca to zaujímalo ako dejepisára, ale v Havránku videl mystické miesto.  Začiatkom 90. rokov sa podarilo otvoriť archeologické múzeum v prírode.  Môj starší brat Milan tam pracoval ako brigádnik a cez neho sa otec zoznámil s archeológom Karolom Pietom, ktorý šéfoval výskumu. Vzniklo medzi nimi priateľstvo.”

Pri sondovaní v 90. rokoch našli pod zemou obrovské brvná. Na jar došlo k veľkému zosuvu pôdy. Museli priviezť bager a ako naberal zeminu,  z lyžice vypadla keltská minca. „To v otcovi znovu vyvolalo starú túžbu spracovať tému Havránka ako básnickú skladbu. Prvá časť je touto mincou inšpirovaná,” vysvetľuje Laučík mladší.

Obrazy

Vladimír Laučík si presne pamätá, čo jeho otca inšpirovalo pri týchto veršoch z druhej časti skladby: Sieť  dotykov / drží komíny / chveje sa ešte rebrík, / hoci na ňom nikto nestojí - čítaj!: / Je to čierne ako eben / slizké, / dve priečky sú  vypadnuté, / nesmieš na tom lipnúť, / len sa mihnúť vzduchom ako šuška, /  mieriť do vôd a vyplávať / v inom údolí.

Obrazy vznikli počas básnikovej návštevy jaskynnej priepasti v Nízkych Tatrách so synovcom - mladým jaskyniarom. Bol tam veľmi dlhý  drevený rebrík, ktorý vyrobil slovenský jaskyniar Stanislav Šrol ešte niekedy v 50. rokoch. „Rebrík bol sčernetý rokmi, slizký, prehýbal sa,  boli na ňom vypadnuté priečky, jedna sa zlomila. V jaskyni bola prázdna asi trojmetrová studňa. Na jej dne boli šušky. Asi ich tam priniesli prívalové dažde. Keď prídu ďalšie, šušky vyplávajú v inom údolí. Je to taká metafora prevteľovania.”

Tretia časť skladby je venovaná trom Laučíkovým blízkym ľuďom, ktorí  zomreli v priebehu dvoch rokov - tragicky zosnulému záchranárovi Antonovi Smieškovi, výtvarníkovi Martinovi Kernovi a Dežovi Ursinymu.

Oáza slobody

Starovekých hradísk je v okolí viac. „Jednou z otcových inšpirácií  bolo aj hradisko Konislava. Nálezy naznačujú, že to bolo miesto exilu možno aj ľudí, ktorí zbehli z armády a vytvorili tam svoje komunity,  spoločne tam žili Rimania s Keltmi. Počas druhej svetovej vojny v Židovskej jaskyni prezimovalo niekoľko židov a amerických letcov. Otec sa na to miesto pozeral ako na oázu slobody.”

Na Havránok Laučík vodil návštevy, snažil sa ho sprostredkovať čo najväčšiemu množstvu ľudí. „Hnevalo ho, že toto miesto bolo nezaujímavé  pre slovenské kultúrne inštitúcie, lebo sa netýkalo Slovanov, ale Keltov a výskum bol financovaný z rakúskych grantov. A pritom Kelti nám okrem iného zanechali aj názvy vrchov, riek. Tatry, Váh, Fatra sú keltského pôvodu. Kniha bola pre neho satisfakciou.”

Marian Jaslovský
SME, 14.8.2010