„Nad záhradou aj tam, nad panelákom, sa tiahlo jediné nebo, ružovkasté, číre, nekonečné. Vďaka nemu som vždy vedela, že žijem len jeden život, že medzi záhradou a bytom neexistuje hranica.” Nielen nebo spája tie dva životy. Spája ich ešte a predovšetkým tá, čo ich žije, Jarka z bratislavského sídliska, ktorá je dcérou Lucie (porodila ju ako šestnásťročná) a vnučkou Ireny. Šikovné dievča, ktoré si človek zamiluje od prvej strany tejto smutnej, ale nie beznádejnej, hlbokej a výborne napísanej knihy. Nielenže si ju zamiluje, strachuje sa o ňu, chce jej pomôcť, chrániť ju. Ona totiž potrebuje ochranu, potrebuje lásku dospelého človeka, ktorej sa jej nedostáva. Irena je zlá a zahorknutá žena, Lucia tápe vo vlastných temnotách. Ani jedna, ani druhá nemá Jarku rada. Je pre nich iba komplikáciou ich márnych životov. Ale Jarka sa nevzdáva, neľutuje sama seba… Piata loď je tretia kniha Moniky Kompaníkovej a zatiaľ zo všetkých najsilnejšia. Je napísaná s hlbokou empatiou a s pokojným nadhľadom. Za viac než len povinnú zmienku stoja kresby Svätopluka Mikytu, ktoré knihe dávajú rytmus (kreslená dvojstrana nasleduje vždy po štrnástich stranách textu) a zosilňujú jej atmosféru. Len škoda, že na obálke nie je uvedená autorka a názov knihy. Takže ak ju budete hľadať v kníhkupectve, je to tá ružová kniha s bielymi čiarami. Stojí za to nájsť ju, zobrať do rúk a čítať.

Juraj Kušnierik
.týždeň, 31/2010