Literárne diela sú väčšinou fikciami, ale niekedy sa hlásia ku konkrétnym miestam a ľuďom a stávajú sa tak svojskými dokumentmi o živote umelca. Reálie tu potom máme hneď trikrát: prvýkrát v diele, druhýkrát v čase, keď o nich spisovateľ písal, a tretíkrát v súčasnosti. V cykle literárnych reportáží, ktorý dnes štartujeme prvou časťou, sme sa na niektoré z týchto miest vybrali. Nebojte sa, nie je to žiadna literárna výchova, len letné potulky trochu inak.

Devínska Nová Ves je na spisovateľov úrodná, ale len jeden z autorov tu má svoje vlastné námestie so sochou - Rudolf Sloboda. Samorast, pre miestnych zvláštny tvor, pre čitateľov jeden z najväčších slovenských spisovateľov. V Devínskej sa narodil. Na ulici Slovinec, ktorá ústi z „jeho” námestia a vedie hore na kopec Sandberg, žil, tvoril a vlastnou rukou v roku 1995 zomrel.

Pôvodne tu boli domy chudobnejších obyvateľov, bohatí bývali pri hlavnej ceste, tam mali aj veľké záhrady. Dnes sa, samozrejme, situácia zmenila, domy sú prestavané alebo nahradené vilami.

Len dva domčeky sú v pôvodnom stave, chatrné ako starý roztrasený človek. V prednom domci bývala Slobodova sestra a vzadu, v chalúpke vo dvore, z ulice neviditeľnej, žil spisovateľ, jeho žena a dcéra. Tu sa odohráva aj dej jeho silne autobiografického románu Rozum.

„Rudo bol pre mnohých čudák, ktorému nerozumeli,” hovorí môj sprievodca, spisovateľ  a editor magazínu TV Oko Dušan Taragel, ktorý v Devínskej prežil väčšinu života. „Bol vždy akosi vyčlenený, čo vlastne riešil celý život. Túto dedinu mal rád, a zároveň nemal rád. V žiadnom jeho texte sa nenájdu nejaké ódy na rodnú obec.”
Zvláštny lokálpatriot

„Niekedy si myslím, že otec mal Devínsku a jej okolie tak veľmi rád, že by nedokázal žiť nikde inde, ale potom si spomeniem, ako hovorieval aj to, že by bez problémov dokázal žiť hocikde na svete a bol by oveľa šťastnejší ako doma,” spomína Slobodova dcéra Eva. V románe Rozum sa objavuje aj ona, vtedy ako pätnásťročná.

„Svoj domov priamo alebo nepriamo opísal v textoch, no najpresnejšie je Devínska Nová Ves zmapovaná v jeho denníkoch. V rokoch, keď otec písal Rozum, mala Devínska Nová Ves menej obyvateľov, ako má dnes. Takmer všetci sa navzájom poznali a väčšina obce bola aj rodinne poprepletaná. Keď sme išli na cintorín, otec ma upozorňoval na hroby s menami našich predkov. Hoci meno Sloboda je ojedinelé, rodné priezviská otcovej matky, babky a prababky sa na cintoríne často opakujú. Sú to mená starých rodov, ktoré tu sídlia od roku 1541, keď sem prišli z Istrie. V rokoch, ktoré sú opísané v románe, mala väčšina ľudí z Devínskej Novej Vsi práve chorvátsky pôvod. Dnes je to už viac premiešané a už sa nehovorí len po chorvátsky, ako to bývalo za starých čias.”

“Keď zapadá slnko a fúka vietor a môžem sa na to pozerať, tak nech som kdekoľvek, spomeniem si na svoju rodnú obec,” napísal Sloboda v Rozume. „Slnko ma stiesňovalo aj utešovalo. V nemocnici, keď som ležal na internom oddelení, videl som to slnko zapadať za kopcom do mrakov nad Kobylou. Za Kobylou, na severnom svahu, tam bývam. Ale akosi sa mi nechcelo pozerať k svojej rodnej obci.”

V domčeku Sloboda rád prijímal návštevy. Chodila sem kopa kamarátov z Bratislavy aj umelci z Devínskej. Takto sa spoznali aj s Dušanom Taragelom.  Ten spomína, že pri návštevách boli prekážkou Slobodove psy.

„Vždy sa zľutoval a zobral nejakého zatúlaného psa, ale niektoré boli aj agresívne - v románe Rozum je známa scéna, ako sa podujal zabiť sekerou takéhoto zlého a agresívneho psa a aké mal potom z toho traumy.  Bol totiž presvedčený, že zvieratá majú dušu. Keď sme prišli k Rudovi na návštevu, nedalo sa k nemu dostať, lebo tam boli dva-tri psy. Väčšinou sme zabúchali na okno jeho sestre a tá ho išla zavolať, aby si prišiel po návštevu,” hovorí  Taragel.
Väzenie v ňom

Stúpame k vrchu Sandberg, po starom Pieskovec. Sem chodil Sloboda so svojimi psami na prechádzku. Devínska Nová Ves je zaujímavá tým, že tu kráčala história zvláštnymi krokmi. Unikátne nálezy dokumentujú slovansko-avarské osídlenie, našlo sa tu jedno z najvýznamnejších pohrebísk - takmer 900 hrobov. Pri Slovinci boli v 9. storočí dve veľkomoravské pevnosti. Vrch Sandberg bol zasa kedysi dnom treťohorného mora.

„Za komunizmu sme vyliezli hore a videli sme ostnaté drôty, za ktorými bola slobodná krajina,” hovorí Taragel. „Toto nebolo stredné Slovensko, kde má človek pocit krásy rodnej hrudy. Tu človek videl, že tá rodná zem je zadrôtovaná. My sme sa nemohli stať nacionalistami.”

Málokto pocítil porevolučnú slobodu tak ako obyvatelia Devína a Devínskej Novej Vsi. Známy výrok nomen omen, meno ako znak s významovým presahom, u Slobodu platí úplne.

„Podľa mňa sa cítil niekoľkonásobným väzňom. Vnímal hranice, ostnatý drôt. Bol obmedzovaný duševnou chorobou svojej ženy, ale ako silne veriaci bol s ňou a bral to ako údel. Tretím väzením bolo to, že stále zotrvával medzi ľuďmi, s ktorými mal problematické vzťahy. No a, napokon, bol tu jeho alkoholizmus, dvakrát bol na liečení. Preto bolo jeho volanie po osobnej slobode veľmi silné,” myslí si spisovateľ.
Veľkosť sveta

Stojíme na Skale - tak miestni hovoria kopcu pri Sandbergu. Pred nami krásny výhľad. Rieka Morava, za ňou rakúsky zámok Schlosshof, na jednej strane Devínsky hrad, na druhej strane obec. Staré domy a hradba panelákového sídliska, aké stavali koncom 70. rokov.

“Keď sa zotmelo, vzal som psy na prechádzku,” píše Sloboda v románe Rozum. „Uprostred dediny sa týčili dva vysoké žeriavy, hore mali svetlá. Pod nimi sa rozsvecovali zvarovacie oblúky. Pracovalo sa. Jeden rad domov je už zbúraný, ľudia sa presťahovali do Petržalky a na záhradách bude stáť panelové sídlisko. Ktovie, čo za ľudí nám sem nasťahujú. Podo mnou sa začínala dedina a kdesi v ďalekej hĺbke na severe mala koniec vrúbený vodorovnou bodkovanou čiarou lámp zoraďovacej stanice Devínska Nová Ves. A hoci som toho veľa nenacestoval, mal som pocit, že nemusím ísť nikam, a predsa si uvedomujem veľkosť sveta.”

Zostupujeme späť do dediny. „Pôvodných obyvateľov vysťahovali do Petržalky a nasťahovali sem nových, ktorí nevedeli, čo to Devínska je a nemali k nej žiaden vzťah,” hovorí Taragel. „Vtedy skončila tá stará Devínska.”
Naozajstné spojenie

„Rudovi lepšie sedela poviedka ako román,” podotýka Otto Havrila, prekladateľ, zať Rudolfa Slobodu (Evin manžel) a správca jeho pozostalosti. „Vyhovovalo to jeho povahe. Zaznamenať náhly nápad a vracať sa k nemu jeden až štrnásť dní, to hej, to považoval za radostnú plodnú tvorbu. Zato román, ktorý písal celý rok, to bola robota, ktorá ho vedela vyčerpať na smrť. Bol zvyknutý tvoriť, brať veci do vlastných rúk. Aj smrť. V jeho prípade navrhujem nepoužívať zastarané slovo samovražda, ale aktuálnejší, nepatričných významov zbavený pojem samoeutanázia,”  uzatvára Havrila.

„Kto pozná jeho tvorbu, vie, že písal o samovražde už päť rokov predtým, ako ju skutočne urobil. Zreteľne to napísal v hre Armagedon na Grbe. Je tam postava spisovateľa,  ktorý sa chystá zniesť zo sveta a spomína na ľudí, s ktorými žil. To je naozajstné spojenie života a tvorby,” hovorí Taragel.

Nabudúce: Havránok Ivana Laučíka

Marian Jaslovský, SME 7.8.2010