Za serióznu zábavu mi vraj v rozhlase zaplatia. Bol som študent na vysokej škole a peniaze som potreboval ako soľ. 
Do písacieho stroja som vložil hárok čistého papiera. Natiahol som ruku k písaciemu stroju a udrel do klávesnice. Na papieri sa objavilo v. Veta nemôže začínať malým písmenom. Vytrhol som hárok čistého papiera z písacieho stroja a vymenil ho za nový. Stlačil som klávesnicu, ktorá robí z malých písmen veľké, zavrel oči a ukazovákom som naslepo bodol do písacieho stroja Otvoril som oči a opäť v, pre zmenu veľké, čiže V. Napadlo mi, že by som mohol napísať o tom, ako sa mi narodilo písmeno V a ja som sa oň staral.
V začalo jedného dňa začalo rozprávať. Zistil som, že je autista. Dokázalo vysloviť iba slová, ktoré začínajú na v. Zašiel som s ním k detskému psychológovi. Psychológ sa ma vypytoval na rodičov, starých rodičov, súrodencov. V si absolútne nevšímal. Odporučil mi dlhé prechádzky, pozitívny prístup k životu a pokoj.
Keď malo V šesť rokov, odprevadil som ho na zápis do miestnej základnej školy. Učiteľky prvého stupňa, ktoré mali zápis na starosti, zavolali na mňa políciu. Policajti ma zaviedli k psychiatrovi. Psychiater mi predpísal lieky. Po liekoch mi bolo všetko jedno a úplne som sa na V vykašľal. V zomrelo.
Mne už načisto šibe. V predstave som radšej nepokračoval. Pre rozhlas to chcelo niečo z reálneho života. Hoci som napísal iba jedno písmeno, cítil som, že si potrebujem oddýchnuť.

?

„Máš niečo?” opýtal sa ma kamarát Tomáš, ktorý bez zaklopania vošiel do mojej izby na vysokoškolskom internáte. 
„V.”
„Čo?”
„Mám písmeno V.”
„No a ja mám podprsenku?”
„Nosíš podprsenku?” Nerozumel som podprsenke v Tomášových rukách.
„Ja?” Tomáš nerozumel mojej otázke.
„Máš pocit, že potrebujem podprsenku?” Pozrel som sa svoju plochú hruď.
„Ty si nič nepamätáš?”
„Čo ako?”
„Pred dvoma dňami sme boli v bare…”
„No a?” Stále mi nebolo jasné, kam Tomáš smeruje.
„Prisadla si k nám žena v strednom veku.”
„V pokročilom strednom veku.”
„Nejde o vek. Vieš, kto to bol?”
„Mne je úplne jedno, kto to bol. Bol som na mraky.”
„Vedúca katedry anglického jazyka.”
„Uff!” zháčil som sa. „A tá podprsenka?”
„Patrí jej.”
„Tak jej ju zanes, keď ti na nej tak záleží.”
„Ja?”
„Počúvaj Tomáš, chcel si odo mňa text pre rozhlas? Chcel! Tak ma nechaj písať! Je mi ukradnuté, že nejaká akademička stratila podprsenku!”
„Ona ju nestratila. Sotva si k nám prisadla, hneď si sa jej ujal. Vraj potrebuješ počuť zvuk jej tela a začal si jej naťahovať podprsenku. Vyzeralo to, akoby si hral na harfe. Na harfe s jednou strunou. Struna bola ramienko podprsenky.”
Tomáš ma napokon trochu upokojil. Povedal, že pani docentka sa celkom zabávala a podprsenkovej edute sa veľmi nebránila. Keď sa podprsenka pani docentky rozopla a ostala v mojich rukách, prisvojil som si ju a vyhlásil, že ako jediný hráč na podprsenke mám na ňu bytostné právo. Keďže Tomáš bol o niečo triezvejší ako ja, uvedomil si, že podprsenka bude pani docentke chýbať a rozhodol sa dávať na ňu pozor. Cestou z baru mi ju zobral a teraz….
„A teraz ju budeš musieť ísť vrátiť!” vyhlásil rozhodne môj kamarát a položil predo mňa najintímnejšiu časť ženského oblečenia.

?

„Pani docentka ma poradu. Skúša až od trinástej. Počkajte si na chodbe!” Bolo pár minút po dvanástej. Sadol som si. Na lavičkách v chodbe sedelo zopár študentiek s pohľadom zabodnutým do skrípt. Čas som si krátil pozorovaním ich do štúdia zabratých tvári. Boli iné ako moje spolužiačky. Napospol ryšavé, s hlavami o niečo väčšími ako je bežné. Možno boli potomkami anglo-saských kráľov. Ostrovná krv sa v nich jedného dňa prebudila a oni celý svoj život obetovali štúdiu svojho prapôvodného jazyka. Ako ináč si je možné vysvetliť, že je niekto ochotný mordovať sa viac než desaťročie s jazykom, v ktorom sa iné píše a iné hovorí. 
Nevšímali si ma. Bol som pre ne hmyz. Človek druhej kategórie. Slovan.
„Tudorovci a Stuartovci - poslucháreň č.2! Dejiny parlamentarizmu - prednášková sála!” Študentky sa rozdelili na dve skupiny a odobrali sa do určených priestorov.
„Pani docentka?” prihovoril som sa ráznej žene, ktorá sa náhle objavila a bez okolkov prevzala velenie.
„Som povedala, že náhradné termí...,” pani docentka sa zasekla. „Oskar?!”
„Dobrý deň.” Nespoznával som ju. Stála predo mnou sympatická žena. Na pohľad bola oveľa krajšia ako na dotyk.  Pohľadom som skĺzol na prsia vysokoškolskej učiteľky a v mysli ich prirovnal k objemu podprsenky, ktorú som mal vo vrecku. Podľa pŕs to bola žena, s ktorou som strávil istú čas večera. „Niečo pre vás mám.” Pani docentka sa jemne zapýrila. Pohľad, ktorý som venoval jej prsiam okamžite pochopila.
„Predpokladám, že mi to nechceš odovzdať na chodbe.” Aj ja som sa zapýril. Vošli sme do kancelárie vedúcej katedry anglistiky. Bez okolkov som pani docentke odovzdal podprsenku. Pri jej preberaní sa jemne dotkla mojej ruky. Pocítil som vzrušenie. Pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, SMILSTVO, obžerstvo, lenivosť. Zahučalo vo mne, keď som na prstenníku pani docentky zbadal obrúčku. Stuhol som.
„Žijeme oddelene,” podotkla pani docentka a pozrela sa na prsteň, ktorý nosí na svojom akademickom prste možno viac než dve desaťročia.„Nosím ju, lebo sa mi páči. Odvykla som považovať ju za niečo symbolické. Nepovedala by som, že ťa zaskočí kúsok zlata. Mladí ľudia v dnešnej sú predsa takí, ako by som sa…, vzrušujúco cynickí. Tvoju reakciu by som očakávala možno koncom sedemdesiatych, začiatkom osemdesiatych rokov. Ale teraz?!”
Pošúchal som si čelo. Chcel som sa presvedčiť, či je moja lebka kompletná a nie je v nej diera. Nie je možné, aby docentka odhadla takmer každú moju myšlienku.
„Netráp sa, po toľkých rokoch sú pre mňa ľudia čitateľnejší ako cestovný poriadok.”
„Netrápim sa,” chladne som odvrkol. Cítil som sa nahý a svojím spôsobom ponížený. Nádejal som sa, že som aspoň trochu výnimočný a tu, stačí jedna vysokoškolská pedagogička a zmonitoruje ma ako obyčajný röntgenový snímok.
„Nedáš si kávu?”
„Čo? Nie, nie, v žiadnom prípade,” habkal som. „Čo by si o nás pomysleli?” Pani docentka sa rozosmiala.     
„Načo ty hneď nemyslíš?!”
„Nemyslel som na to, čo ste si mysleli, že som si myslel,” zaklamal som.
„Ja viem,” pozrela mi priamo do očí. Neviem, čo v nich videla ona, ale jej oči prezrádzali nedôveru v to, že si nemyslím, čo si myslela, že si myslím. Po chvíli sa zahmlili, pochopiteľne oči. Takže aj ona ma v krvi niečo z Británie. Prinajmenšom nekonečné hmly.
„Pôjdem!” Uhol som pohľadom.
„Ako chceš,” zasipela. Hmla zmizla. Pozerala na mňa príslušníčka nadradenej rasy. Zvysoka. Z trónu. Mal som poslednú šancu pokľaknúť a poprosiť o zmilovanie.
„Možno sa ešte niekedy stretneme,” šancu som nevyužil.
„To určite!”
„Dovidenia.” Kráčal som ku dverám a cítil, že na mňa útočí kráľovská jazda, loďstvo, pechota a keby v ten deň skúšala Winstona Churchilla, určite by bolo namieste obávať sa elitných leteckých jednotiek jej veličenstva.
Prežil som. Ostávalo dúfať, že to prežijú aj v rozhlase.

?

Jaroslav Klus žije v Oravskom Veselom. Je dvojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka. Za svoju debutovú zbierku poézie Dejiny postele získal Prémiu Literárneho fondu. Pripravuje na vydanie svoj prvý román.

Poviedku ilustroval Igor Ondruš, absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, žiak Vladimíra Popoviča a Róberta Jančoviča.