Jana Juráňová

Zmena adresy

Sedím pod slnečníkom, ktorý sa zmenil na dáždnik. Je skoré horúce leto, zvečerieva sa. Obloha sa zatiahla, no neschladilo sa, hoci je už večer. Spadlo zopár kvapiek, to je všetko. Dáždnik sa opäť mení na slnečník, no slnko už zapadá. Odbila ôsma, čoskoro prídu aj ostatní, usadíme sa, dáme sa do reči.

Rozhovor plynie vo viacerých jazykoch, z ktorých nie všetkým rozumiem. Strácam niť a vtedy upriem zrak doďaleka pred seba. Pohľadu však chýba rozlet. Jednak je tu ten slnečník, a jednak - môj pohľad je pribrzdený múrom, ktorý lemuje ulicu z opačnej strany. Múr je starý, ošarpaný. Je to múr domu, ktorého fasáda zostala neopravená. Domy naokolo sú vynovené. Svietia jasnými farbami. Ťažko odhadnúť, ako to vyzerá vo vnútri, no navonok sú nádherné, aj ľudia hovoriaci inými jazykmi sa v nich kochajú. Len tento jeden zostal zabudnutý. Aj keď prehliadaný, čnie tu predo mnou a zavadzia mi v pohľade - ako minulosť. Sú na ňom akési nápisy zo starých čias. Len také čosi načmárané, celkom nečitateľné.
Rozhovor pri stole sa vracia do zrozumiteľnej reči, a tak sa môj pohľad odráža od starého múru ako tenisová loptička. Zachytávam slová, gestá, mimiku, smejem sa s ostatnými a potom sa zasa strácam. Nechýbajú mi, nechýbam im, a je mi dobre. Nechajú ma ísť. K múru.

Úslužní čašníci poskladali slnečníky, môj obzor sa rozšíril, uzrela som zo sveta o kus viac. Na tom múre sa mi premieta čiernobiely film, dokonca ani nie čiernobiely, ale sivý. Občas sa pred touto premietacou plochou mihne niekto celkom farebný. Postavy defilujú na pozadí minulosti. Akí sú zmenení všetci títo ľudia. Zostarli. Ešte aj ten múr je zachovalejší než podaktorí z nich. Zachytím známu črtu, pohyb, oblúk chrbta. Neviem sa vynadívať, až kým ma nevytrhne otázka, na ktorú by som mala odpovedať, ak nechcem byť nespoločenská. No nedám sa vyrušiť. Stratím sa, stávam sa neviditeľnou.

Sledujem postavy, známe aj neznáme, najprv jednu, potom druhú: starý známy so starou známou, známa dvojica zo starých čias, nevidia ma. Lepšie sa prizriem, pristavujú sa pri nápise na starom múre. Takže predsa len si niekto všimol dobu nedávno minulú. Ktovie, čo tam skúmajú. Zaostrím. Mýlila som sa. Je to starý známy, no nie so starou známou. Známa je nová, celkom mladá, a vyznačuje sa najmä tým, že sa celkom ponáša na starú známu. Predstavujem si, ako asi starý známy vníma mladú známu cez prizmu nenávratne stratenej mladosti svojej a mojej starej známej. Predstavujem si, ako príťažlivo vyzerá starý známy pre mladú známu-neznámu, ktorá nepozná jeho minulosť, lebo s ním nesedela v školských laviciach, nemenil sa jej pred očami. Nevidela nijaké jeho ponižujúce metamorfózy, je pre ňu hotovým, zrelým, dospelým, veľkým mužom. Ak vydrží, uvidí ho starnúť, no neuvidí ho nedospelého. Iba ak ... iba ak.

Starý známy sa vždy vyžíval v starých nápisoch. Rád lúštil nerozlúštené a dodnes nikto nepochopil, načo mu to bolo a načo mu to je. Súvislosti potom ukladal do bonmotov, za ktoré dostával odmenu v podobe uznanlivého smiechu. Starý známy sa teraz prívetivo nakláňa nad svoju mladú známou. To isté gesto, ten istý pohyb. Je od neho o dosť nižšia. Staré známe ochranárske gestá. Skláňa sa nad ňou galantne, trošku staromódne. Nová známa je približne rovnako vysoká ako stará známa.

Odchádzajú. Stará známa dvojica, len on je prešedivený, akýsi nachýlený, ona stále svieža, rovnako užasnutá nad jeho intelektom, rovnako ustarostená o jeho zdravie ako kedysi. A vraj klonovanie nie je v záujme ľudstva. Kto to povedal?
Múr je ľudoprázdny, upieram naň oči a oddychujem.

Diskusia pri stole sa opäť rozprúdila, občas sa rutinérsky pridám. Po očku však stále sledujem sivý múr s bezvýznamným nápisom.

Múr predo mnou, múr za mnou. Za chrbtom mám vynovenú reštauráciu plnú nóbl hostí. Názov reštaurácie sa zmenil, dizajn sa zmenil, adresa sa zmenila. Názvy ulíc sa zmenili, niektoré boli dokonca prečíslované. Dejiny za sebou zanechali hrubú čiaru. Sivá zóna plná nezmyselných hesiel a tichého zakrádavého udávania je preč. Zostal z nej len múr predo mnou, z ktorého sa starý známy usiloval svojej novej známej čosi vylúštiť. Správal sa pritom, ako keby si ten múr, tú dobu, to všetko nepamätal. Akoby táto časť dejín, sivá, sivastá, zdevastovaná, nikdy nebola súčasťou jeho života. Taká bola tá doba nezaujímavá, že ani pred mladou milenkou sa o nej nedá rozprávať.

Ošarpaný múr so zatlčenými oknami, na ňom zopár hlúpych nápisov, zopár prilepených papierov, pozvánky na akési akcie, možno koncerty, možno demonštrácie… Už je to tak dávno. Čo všetko sme chceli zmeniť, to si nikto nevedel ani len predstaviť.

Zotmelo sa, pouličné lampy osvetľujú dianie na ulici, ktorá zmenila adresu. Starý známy s mladou známou sa vracajú späť. Kráčajú pomaly, pri múre sa už nepristavia.

Keby tak múry mohli rozprávať... Veď mladé milenky počúvajú všetko s otvorenými ústami, rozšírenými zreničkami, nedočkavo, kedy skončí, kedy prestane…

Jana Juráňová vyštudovala ruštinu a angličtinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako dramaturgička v trnavskom divadle, ako zástupkyňa šéfredaktora Slovenských pohľadov (1991 - 1993), komentátorka Slobodnej Európy, editorka viacerých knižných projektov atď. Roku 1993 s viacerými spolupracovníčkami založila feministický kultúrny, vzdelávací a publikačný projekt Aspekt. Dodnes je jeho koordinátorkou. Jej jednotlivé práce sú preložené do angličtiny, nemčiny, maďarčiny, slovinčiny a švédčiny.
Literárna tvorba - próza: Zverinec (1994), Siete (1996), Utrpenie starého kocúra (2000), Orodovnice (2006), Žila som s Hviezdoslavom (2008). Literárna tvorba - dráma: Téma Majakovskij (v spoluautorstve s Blahoslavom Uhlárom, nepublikované), Salome (1989), Misky strieborné, nádoby výborné (Divadlo v medzičase jún 1997, knižne 2005). Literárna tvorba - pre deti a mládež: Iba baba (1999), Bubliny (2002), Babeta ide do sveta (2003), Ježibaby z Novej Baby (2005)

Uverejnená poviedka je z pripravovanej knihy, ktorá vyjde v lete 2010.