„Čo som mal vidieť?”
„Toho psa. Okolo obeda. Videli ste ho, však? Inak by mi to nedávalo zmysel.”
V rozpakoch sa obzerám. Predajňa je malá a vkusne zariadená, nachádza sa v budove, kde kedysi sídlilo železiarstvo. To zrušili už dávno. Jeho posledným vedúcim bol môj otec. Spomínam si na drevenú, čiernu, mastnú podlahu a čudnú vôňu. Mazľavina pod nohami zákazníkov pripomínala zaschnutú krv a duchovia mŕtvych sa tu nikdy neprestali prechádzať.  Hľadím na figuríny: obliekli ich za fičúrov. Celkom blízko, na dosah, sú police s košeľami a z lesklých rúrok visia na vešiakoch obleky. V druhej polovici miestnosti, za dvoma zrkadlami a jednou skúšobnou kabínkou, je ríša ženského šatstva: podprsenky, nohavičky, kostýmy. Medzi zrkadlami a kostýmami sa usmieva ďalšia predavačka. Spolumajiteľka? Prechádza hrboľatou rukou po kôpke rôznofarebných letných sukní, z ktorých dýcha radosť, slnko, ľahký jemný vánok, tiché šumenie lístia.
„Akého psa?”
Žena sa s úsmevom na vráskavej tvári pomaly blíži,  pod krkom má brošňu, tam, kde voľné laloky kože pokryté pečeňovými fľakmi vyrastajú z čipkovaného goliera. Smeje sa sipotavým smiechom, ako keď ktosi z bicyklovej duše na viacero pokusov vypúšťa vzduch, bicykel je opretý o plot, spomínam si na prázdniny u krstných rodičov, to sú už roky,  vraj akého psa, pozerajú sa sprisahanecky jedna na druhú, pričom predavačka spomedzi dámskych odevov ide k predavačke spomedzi pánskych odevov a k pultu s pokladnicou.

?

„Prosím si tmavú košeľu s krátkymi rukávmi.  Čiernu.  Nech nie je veľmi krčivá. Môže byť aj drahšia… ak sa tu dá platiť kartou,” povedal som, keď som tam vošiel.
Pri dverách obchodu sa končí pešia zóna a centrum prechádza do sídliskovej štvrte, hranicu tvorí nová artézska studňa a za ňou múrik s mestským znakom. Je to tu ako stvorené na prechádzky, neďaleko je námestie, chodníky vedú okolo oboch kostolov a radnice cez park, a keď odbočíte ku galérii, pomalou chôdzou sa pohodlne dostanete až na nábrežie a môžete pokračovať po hrádzi pri rieke, až kým vás chôdza príjemne neunaví.

?

Stojím pri polici s košeľami. Sledujem staré ruky v rukaviciach. Ohmatávajú mobil. Zrazu si uvedomím, že to vôbec nie je mobil, ale zariadenie na čítanie kreditných kariet. 
„Jasné, že ste toho psa videli,” skonštatuje žena s rukou na prístroji.
Druhá prikývne, usmieva sa, videli ste veru. Jej úsmev akoby ma kvôli čomusi ospravedlňoval, kvôli čomusi mi čosi odpúšťal, previnil si sa, mládenec, naznačuje, máš však naše rozhrešenie.

?

„Nech sa páči, čierne bez vzorky, alebo aj také akoby nadrobno kockované, to ani nevidno, veľmi decentne pôsobia,” povedala stará žena, keď som jej po príchode do obchodu oznámil, čo hľadám. Opustila priestor za pultom a začala prekladať košele z vyššej police na nižšiu, aby sa dostala k tým, čo boli na vyššej celkom naspodku. Konečne našla, čo hľadala.
„Táto sa vám hodí,” premerala si ma skúseným pohľadom a
vzápätí mi podala tovar. Pobral som sa do skúšobnej kabíny.
Košeľa sedela ako uliata.
V kabínke som sa trochu zdržal, ale nuda mi nehrozila. Keď človek neprežíva nič z toho, čo sa všeobecne pokladá za podstatné, zaostrí sa mu zrak a prehĺbi cit pre veci zdanlivo malicherné, treťoradé, pre podružné záležitosti, drobnôstky. Pozornosť som sústredil na mravca, ktorý vliekol odrobinku k pukline v drevenej dlážke. Zasýti mikroskopickým kúskom chleba celú rozvetvenú mravčiu famíliu. A možno je samotár. Výnimočný druh. Odrobinku zožerie sám a potom sa bude spokojne rozvaľovať v prasknutom dreve.
Vrátil som sa z kabíny k pultu. Keď som naň kládol košeľu, do predajne vošiel turista, vysoký chlap v šortkách, tričku a sandáloch. Veselo pozdravil a opýtal sa, či je v studni pitná voda. Na pleciach mal tmavozelený ruksak z duranylonu, vystužený ľahkou kovovou konštrukciou. 
„Samozrejme,” odvetila dáma spoza pultu. Ani nezdvihla zrak od
mojej košele, odstraňujúc z nej špendlíky. Turista vyšiel von, zastal pred studňou, ruksak položil na lavičku, otvoril ho, chvíľu sa v ňom prehrabával, našiel plastový pohár, podržal ho pod prudko tečúcim prúdom, dlhými dúškami sa schuti napil, zbalil si veci a pustil sa uličkou vedľa obchodu smerom do centra.

?

„Nie,” hovorím a pozerám sa na ženy, stojace predo mnou. „Naozaj neviem, o akom psovi ste hovorili, prepáčte.”
Krútia hlavami. Jedna sa oprie o pult, mlčí, hľadí cez sklo výkladu. Druhá okolo mňa pomaly obchádza, vôbec ju nepočuť, akoby tam ani nebola, akoby okolo mňa ani nekrúžila, mám pocit, že nie je prítomná väčšmi ako duchovia mŕtvych, dokonca ma prekvapuje, že je viditeľná, možno ju vidno iba vďaka odevu a tomu, že tvár má natretú dermakolom a vlasy čerstvo zafarbené. Jej oči sú do tváre vložené trochu nešikovne, v akomsi chvate.
„Takže vy nechápete,” skonštatuje žena spoza pultu.
„Čo nechápem?”
„No. O psovi hovoríme! A prečo ste sa potom tak dívali na toho
muža? Keď ste nevideli psa?!”
„Na turistu?” vydýchnem prekvapene. „Čo je čudné na tom, že
som sa díval na turistu?”
„Pozerali ste sa s takým záujmom! S takým… s takou… celkom
ako my dve!”
„No a?”
„My sme toho psa videli,” ozve sa druhá žena a zároveň ma
neprestáva obchádzať, drobčí čoraz rýchlejšie.
„Ale čo to má byť stále s tým psom?!” vykríknem rozhorčene.
„Pred obchodom pobehoval. Veľký, hnedkastý. My sa v rasách
nevyznáme, takže nevieme…  Asi sa niekomu stratil, chudák, mal ten pliešok na obojku, čo vyzerá ako strieborný, s číslom a menom… psia známka? Potom si ľahol pred dvere. Ale bolo mu teplo,  veď poriadne pripekalo, tak sa o chvíľu zdvihol a presunul pod lavičku vedľa studne, do tieňa. No aj tak… jazyk vyplazený, dychčal, horúčava riadna, potom sa napil tej vody. Stála som tuto, ako teraz. Odtiaľto je výborný výhľad, nejdete sa pozrieť? Zrazu sa psisko začalo chvieť. Tieklo mu z papule. Odvliekol sa do uličky… Nedalo nám to pokoja, šli sme tam. Po nejakej minútke, dvoch… či viac to mohlo byť, takých päť minút? Skrátka, našli sme ho. Bol pozdĺž celého tela… roztrhnutý... zvnútra ho vydulo čosi, rozrazilo rebrá... normálne hrubé kosti mal dolámané! Ako keby v ňom čosi bolo narástlo. Vnútornosti rozmetané po ceste! Na dva metre okolo neho! Naplo nás, chápete. Prázdna ulička, pešia zóna, uprostred ležalo toto… tento pes. A od neho viedli stopy. Niečo… niečo sa cez neho dostalo na povrch. Vyrazilo to von a živé sa vybralo do mesta. Niečo ho použilo ako výťah, chápete? Ako keď sa zvezie voľakto vo výťahu. Utekali sme privolať správcu susednej budovy, nech odtiaľ psa odnesie. Nech umyje asfalt… Ľudia tadiaľto popoludní húfne chodievajú, je to aj skratka k banke a supermarketu. O polhodinu už bolo všetko čisté.”   
„Takže… tá voda…” začal som.
„Voda.”
„No ale…?”
„Vrt bol prihlboký. Nezastavili sa, ani keď sa im vrták začal
roztápať. Keď sa rozžeravil.  Necúvli pred bránami! Tam dolu.  Niekde tam.”
„Kedysi dávno som o tom niečo počul. Ale neveril som.”
„Pravdaže ste počuli, každý počul. Nemusel ani do kostola chodiť. To nikdy neboli rozprávky! Teraz… ak vás môžem poprosiť... boli by ste taký láskavý?” odmlčí sa.
„Samozrejme, ” zašepkám v pomykove.
Staré ženy sa na mňa pozerajú, obočia zdvihnuté, výrazy slávnostné. Tá za pultom sa predkloní, uchopí medzi prsty v rukavici moju kreditnú kartu, ktorá už hodnú chvíľu leží na pulte, a spolu s čiernou košeľou si ju prisunie bližšie. Potom povie hlasom plným očakávania:
„Zašli by ste sa, prosím, pozrieť do uličky? Určite ste aj vy zvedavý 
na toho turistu. Hneď sme vedeli, že budete zvedavý. Nákup tu na vás počká.”

?