Marek Vadas

Muž zo sna

Všetky moje kamarátky sú už dávno vydaté. Iba ja bývam sama v dome, čo mi zostal po rodičoch. Štyri mladšie sestry odišli bývať k mužom a starajú sa o deti. Každú som už bola navštíviť, nosila v náručí ten drobizg a bolo mi všelijako. Po večeri, keď všetko stíchlo, sme chvíľu viedli nadšené reči, že deti rastú ako z vody, že sa pri nich nedá nič stihnúť, že je celý deň kopa roboty a človek si ani necíti nohy a ruky, hlava ho bolí, chcel by si oddýchnuť ale nemá kedy a tak ďalej. Zakaždým som cítila tú tieseň, zúfalstvo premenené na bolesť, tlak v prsiach, ktoré mi šlo roztrhnúť. Vždy keď som za sebou zabuchla bránu a vybehla na ulicu, chcelo sa mi kričať.

Neviem, prečo som len ja mala tú smolu a zostala sama. Nebola som najškaredšia a aj teraz mám postavu, akú by mi závidela hociktorá mladšia susedka. Vydali sa všetky moje sestry, všetky spolužiačky aj rovesníčky z ulice. Tučné, strelené, so zhnitými zubami, aj chudobné a podvyživené. Všetky. Len mne sa muži vyhýbali.

Správala som sa presne tak, ako mi radila matka. Keď sa na teba chlap pozrie, jemne sklop oči, aby videl, že si slušné dievča. Keď to zopakuje, naznač úsmev, ale žiadne koketovanie, najkratšou cestou domov. Ak to myslí vážne, nájde si ťa, počká ťa pred domom. Inak by si pre neho bola len lacná kurva. Také dobrých mužov nezaujímajú. A ja ako dobrá dcéra robím vždy všetko presne podľa rozkazov, klopím oči, niekoľkokrát sa hanblivo usmejem a trepem sa domov. Ale potom ma nik nesleduje, nik ma pri bráne nečaká.

Líham si do postele tesne po súmraku a ráno v škole počúvam zážitky svojich spolužiačok. Jedného dňa už nevydržím a narýchlo si vymyslím svalnatého chlapca, ktorý ma pozval na kolu. Mohol na mne oči nechať a stretnutie skončilo vášnivým bozkom. Vidím ho pred sebou úplne jasne a farbisto opisujem jeho vyšportovanú postavu, na mieru šitý oblek, úctu, s ktorou ho zdravia vážení ľudia na ulici. Dievčatá si ma podozrievavo premeriavajú, pýtajú sa ma na najrôznejšie podrobnosti a ja sa zamotávam do svojich výmyslov, odporujem si a nakoniec v zúfalstve utečiem. V noci sa mi vo sne objaví chlapec, o ktorom som v škole rozprávala. Smejeme sa, kupujeme si mäso na paličkách, zapíjame ho pivom, chvíľu tancujeme, všetko sa predo mnou rozmazáva, duní hudba, pred ktorou sa schováme do postrannej uličky. Má jasné hnedé oči, keď sa na seba zahľadíme, roztrasú sa mi kolená.

„Moje oči patria iba tebe,” povie po dlhom horúcom bozku. Zlomí paličku od mäsa na dve polovice, obe časti pevne uchopí a palcami si ich zatlačí do očníc. V natiahnutej zakrvavenej dlani mi podáva svoje oči. Zabalím ich do vreckovky, na rozlúčku ho objímem a strácam sa kdesi v tme.

Ráno zostanem v posteli, drví ma zimnica, blúznim, spolužiačky ma prenasledujú mestom, posmešne na mňa vykrikujú a ja utekám, s ramenami oškrenými od múrov domov, ktorým sa v prudkých zákrutách nedokážem vyhnúť. Rany sa mi hoja pomaly, zaceľujú sa až keď začne horúčka klesať.

Keď sa po niekoľkých dňoch vrátim do školy, dievčatá sa ma naoko vážne pýtajú na môjho nápadníka. Chceli by ho vidieť, mohli by sme spoločne ísť do kina, alebo k rieke. Cítim, že mi neveria, že mi ani vtedy neverili ani slovo, veď ako by ich mohlo tromfnúť také dievča, ktoré sa hanbí aj ich omnoho mladších bratov, hruď si na ulici zakrýva veľkými zošitmi a v spoločnosti nie je schopná povedať dve vety za sebou bez zakoktania. V ten deň mi je však všetko jedno, nevzdám to, hrám ďalej svoju hru a súhlasím, že v piatok večer ho zavolám, všetky sa so svojimi chlapcami stretneme pri moste a pôjdeme sa spoločne zabaviť.

Hneď, ako sa rozlúčime, ma prepadne panika. Až vtedy si uvedomujem, do akej kaše som sa dostala. Modlím sa, aby piatok nikdy neprišiel, aby sa prihodilo niečo strašné, čo by znemožnilo našu oslavu. Je mi mizerne. Mizernejšie, ako keď som bola sama, nikým nevšímaná. Hľadím cez okno na mesiac a v duchu sa rozprávam s chlapcom zo sna, prosím ho, aby prišiel aspoň na minútu, iba sa pozdraviť a môže zmiznúť kade ľahšie. Nedá mi žiadne znamenie.

Neviem, prečo sa tam nakoniec vyberiem. Prečo nezostanem doma, aby som sa vyhla hanbe. Naozaj dúfam, že nakoniec dorazí? Rádio z baru oproti vrieska, podávame si fľašu teplého piva a čakáme. Vôbec netuším, ako sa zachovám, keď dôjde posledný z frajerov a moje spolužiačky na mňa budú spýtavo pozerať. Určite už majú vymyslené blbé poznámky a akože nevinné otázky. Tešia sa na tú chvíľu. Sedím mlčky so zatnutými zubami, občas do seba prevrátim niekoľko glgov z fľaše, zatiaľ čo sa miesto okolo našej lavičky zaplňuje. Sledujem priestor pod lampou, osvetľujúcou ústie uličky vedúcej k rieke z centra. Je prázdny, len občas sa tadiaľ pretacká opilec. „Určite mu do toho prišlo niečo dôležité. Má kopu povinností, nie iba behať po nociach. Sľúbil, že príde, tak príde. Pokojne choďte, počkám na neho a dobehneme vás,” vysvetľujem s vážnou tvárou, aj keď hlas sa mi trasie. Prikyvujú a tvária sa, akoby mi verili. Jeden z chlapcov si ma odvedie stranou a navrhuje mi, aby som sa na to vykašlala a šla s nimi tancovať. Nie, počkám tu.

Konečne odchádzajú. Presedím tam celú noc.

Od toho piatkového večera som sa stránila akejkoľvek spoločnosti. Pred spaním som vynadala svojej láske zo sna. Nevedela som pochopiť, ako ma mohol nechať samú čeliť takejto potupe. Aspoň sa na mňa usmiať a podať si s nimi ruky… No nič, musím zabudnúť na všetko. Po škole chodievam rovno domov, nosím vodu a drevo na oheň, pomáham s varením, periem, hľadím do kníh, učím sa slovíčka. Matka si ma nevie vynachváliť. Po takej obetavej a svedomitej gazdinej budú muži šalieť! Nemám silu to dookola počúvať.

Svadba mojej o dva roky mladšej sestry. Berie si nejakého manažéra z autobusovej spoločnosti, o desať rokov staršieho. Dobrá partia, prajem jej to. Nosím na stoly víno a pečené jahňatá, ľudia sa bavia, tancujú po záhrade. Umývam všetok riad, necítim si ruky ani nohy, ani s jedným z hostí neprehodím slovo. Až keď sú už všetci poriadne pripití, schytí ma jeden z muzikantov a vláči ma po dvore. Neviem sa odtiahnuť, búšim doň päsťami, celou silou ho udriem do krku, ale bez výsledku. Ledva prepletám nohami, aby som udržala rovnováhu, cítim prenikavý alkoholový pot, okolo nás sa ozýva smiech a pobavené výkriky.

„Staršia si už tiež brúsi zuby na ženícha!”

„Počkajme do rána, možno si ju niekto vyhliadne!”

„Slepca nejakého myslíš?”

Chlap vrazí do stĺpu a mne sa konečne podarí uniknúť. Čakám v kuchyni, pokiaľ hluk neustane.

Nad ránom, keď už za stolmi zostane len niekoľko spiacich susedov, sa so sestrou s plačom rozlúčime. Utešuje ma, je si istá, že nakoniec svojho vyvoleného nájdem. Ďakujem jej. Potom si dám tabletky.

Ktovie, prečo som práve ja musela zostať sama. V čom som iná ako moje sestry. Tesne pred svitaním sedím na posteli pod oknom a tvár mi ovieva uvoľnená záclona. Za ruku ma drží muž v stredných rokoch, trasie sa. Vášňou? Nikdy predtým som ho nevidela. Neprehovoríme ani slovo. Potom sa s ťažkým vzdychnutím zodvihne a nemieri si to smerom k zadnému východu do dvora. V úplnej tme, bez najmenšieho zaváhania akoby to tu u nás všetko poznal, zmizne niekde v drevárni. Ešte sa pamätám na zvuk padajúcich polien.

Koľko od vtedy prešlo rokov!

Pripravím si mačetu a motyku a vyberiem sa na matkin hrob. Túlavé kozy všetko rozhrabávajú a žerú kvety. Každú druhú sobotu to tam obriadim, aby ľudia nemali reči. Odpracem hovná, vytrhám burinu, odplaším mbwembwela. Posledné dažde boli omnoho silnejšie ako po iné roky. Zem sa naokolo prepadáva a zosúva, zahrabávam kosti, mäso prelezené červami, namodralú kožu. Bývalí susedia. Opláchnem sa v Máriinej krčme a dám si pivo. K vedľajšiemu stolu si prisadne chlap s prasknutými čiernymi okuliarmi. Pije pálenku z veľkého plastového pohára. Pozorujem jeho svalnaté paže, lesknúce sa na slnku a tvár upriamenú kdesi do prázdna.

„Dám si ešte raz a potom si pôjdem ľahnúť k tvojej mame,” povie mi, keď sa narovná a pomaly zamieri smerom k cintorínu, klopkajúc palicou po výmoľoch.
Na dvore ma čakajú traja muži v oblekoch. Vzácna návšteva a ja pre nich nemám nič pripravené. Odhodím motyku a zabehnem do kuchyne aspoň pre trocha vody. Čo si ja počnem s troma chlapmi! To ešte nebolo, aby som sa s toľkými rozprávala osamote. Pôsobia ale sympaticky, konečne sa niekto zaujíma o moje trápenia. Prečo žijem sama, aký mám vzťah k mužom, kedy a prečo zomrela moja matka, ako to zvládam… Chápavo prikyvujú, keď im rozprávam svoj príbeh. Nakoniec ma pozývajú na obed. Prejdeme až do Bona Priso a tam vchádzame do nejakej obrovskej reštaurácie stráženej vojakmi.

Necítim sa dobre a v poslednom čase nepokojne spávam. Neviem, kto mi cez mreže podáva noviny. Na prvej strane v nich píšu, že po dlhých rokoch konečne dolapili beštiu, čo mordovala chlapov a vypichovala im oči. Je to blbosť, vypichovať nie je to správne slovo. Bola to vraj bláznivá žena, ktorá si ich oči doma schovávala v lekárnickej nádobe. Postupne našli zo dvadsať tiel rôzneho veku. V kríkoch pod mostom, pod tribúnou futbalového štadióna, pri ceste do Kribi, v studni pri námestí, v kaučukovom sade, v stoke… Podľa všetkého ich ešte zopár pribudne.

Áno, pribudne. V ulici za prístavnými skladmi, u nás v kôlni, v diere, kde leží moja matka.
Vypýtam si vodu. Čítam, že tá žena necíti žiadnu ľútosť a už teraz je isté, že ju čaká povraz. Nakoniec, lepšie ako zhorieť v pneumatikách.