SRDCE mi začalo prudko tĺcť, zaliala ma hrôza. Na chvíľu som si drepla a oprela sa dlaňami o zem. Pod prstami som cítila, aká studená je zem po nočnom daždi a hlavou mi preblesklo, že zem raz aj tak úplne vychladne, vychladne zvnútra, celé jej jadro stuhne na kameň. Korene rastlín a stromov, červíky a hlodavce zostanú uväznené v dutinách.
Počúvala som. Šúchanie aj cinkanie na chvíľu ustalo, no znovu sa ozvalo vŕzganie a klokotavý hlas, ktorému som nerozumela. Dve-tri krátke slabiky, nič viac. Mohol to byť aj Kristián, alebo batoľa. Zase cinkanie a šuchot trávy, po ktorej sa niečo sunulo bez toho, aby to poriadne dvíhalo nohy. Zvuk bol tichý a všedný, mohla ho vydávať ospalá mačka, zatúlaný pes. Cvengot aj vŕzganie bolo teraz ledva počuť. Vŕzgajú drevené stĺpiky vo viniciach, stromy, vŕzga celá chatka. Cinkajú aj viečka od zaváraninových pohárov a pliešky zavesené na zarodených stromoch v niektorých záhradách. Keď veľmi fúka, cinkajú aj dva kotúče zlisovaných mincí zavesené na okennom ráme nášho záhradného domčeka, vravela som si. Niečo je v záhrade, niečo tam chodí.
Čierny kocúr sa vyhrabáva spod zeme, napadlo mi. Ale nie, kocúr je tuhý, na dve polovice, prešla po ňom motorka.
Keď všetky zvuky na chvíľu stíchli, postavila som sa, napravila popruhy ruksačika a nakukla som dnu.
Záhradou kráčali dvaja muži. Jeden mal na nohách vysoké olivovozelené gumové čižmy - vŕzganie, druhý tenisky - šúchanie. Ten v teniskách niesol v ruke igelitku a v nej fľašky - cinkanie. Fľašky boli plné a muž sa nakláňal na jednu stranu, aby ho náklad neprevážil. Bol chudý a kostnatý, oblečenie na ňom viselo ako na vešiaku. Všetko na ňom bolo akési šedivé a neurčité, takmer splýval s trávou. Pozeral pod nohy, ktoré sa posunovali po tráve ako nohy vo veľkých voľných papučiach a vyzeral, že sa sústredí výlučne na to, aby šiel rovno a aby na posun vpred minul čo najmenej energie.
Muž v gumových čižmách sa stále zastavoval a obzeral. Bol vysoký a mohutný a v jeho pohyboch bola miernosť a ľahostajnosť. Bezmyšlienkovite trhal byle, ktoré mu náhodne uviazli medzi prstami ruky, hompáľajúcej sa uvoľnene po boku a zase ich púšťal na zem. Na zátylku sa mu leskol pot, rukávy svetlej košele mal rozopnuté a zvinuté tesne pod lakťami a mne napadlo, že je to Peter. Na chvíľu som sa pozabudla a takmer som vykročila vpred. Chcela som mu spomedzi prstov vziať steblo, vložiť ruku do jeho dlane a kráčať s ním k domčeku, sprevádzaná vŕzganím čižiem a cinkaním plieškov. Tak, ako som kráčala po čerstvo napadanom snehu v tom zimnom sne.
Muž s igelitkou si v tej chvíli čosi zašomral popod nos a ja som zostala stáť s jednou nohou vykročenou vpred. Trávou sa tiahli štyri hlboké koľajnice.
Za oknom sa niečo pohlo, ale bol to len tieň, možno ani ten nie, možno sa mi to len zdalo, nemala som dobrý výhľad a bola som príliš ďaleko. Z komína sa nedymilo, nebolo počuť žiaden plač, žiadne zvuky. Nevedela som, čo robiť, bola som úplne vygumovaná, hlavou mi prebleskovali v rýchlom slede samé banality. Že som si ešte nekúpila teplákovú súpravu na telocvik, že by som chcela tyrkysovú s kapucňou. Že Dorota sa práve prechádza po chorvátskom pobreží, kde mňa Lucia nikdy nevezme. Lucia ráno vyzerala naozaj dobre, ako víla v splne. Hrozno v ruksačiku bude udlávené, presiakne cez látku a mne zostane na chrbte škvrna. Keby som ju mala vpredu na prsiach, vyzeralo by to, že som sa povracala. Gombík falošnej babky Ireny a ranné bezvetrie. Kristiánova zelená autosedačka.

MUŽI obchádzali domček. Ten v čižmách zastal predo dvermi, rozkročil sa, odtrhol ďalšie steblo a lámal ho po centimetroch medzi prstami. Chudý prešiel až k oknu a prekrývajúc odlesky na skle dlaňami, pozeral dnu.
Nič nevidím, je tam tma. Nikto tam už nie je, povedal nahlas a odstúpil. Ešte pred hodinou som tu videl toho chlapčiska a počul som aj plač. Som si istý, doložil tichšie a poškriabal sa za uchom.
Muž v čižmách širokým oblúkom zahodil zhúžvané steblo a otvoril dvere na domčeku. Z dverí sa vyvalil dym. Muž pustil kľučku a rukami dym rozohnal spred svojej tváre. Kde sú kľúče? preblesklo mi hlavou. Kto ich má? A čo ten dym?

KRISTIÁN so vzduchovkou v ruke a zúrivým výrazom v tvári v tej chvíli vyskočil spoza plechového suda. Vyzeral, akoby ho niekto pričaroval, niekto roztržitý, so svojským zmyslom pre humor. Mal na sebe moje tričko, krátke tričko s dievčenským strihom a ozdobným lemovaním, spod ktorého trčali jeho trenírky a tenké nohy s veľkými hrčami uprostred. Bol bosý, lebo jednu tenisku stratil predošlý deň. V rukách sa mu kymácala vzduchovka, veľká a ťažká zbraň bez nábojov a on sa kymácal s ňou. Držal ju čo najďalej od vlastného tela a nevedel, čo s ňou. Nikdy nevidel film, v ktorom by sa strieľalo. Pôsobil pomýlene, akoby si splietol sám seba s niekým iným, smutnosmiešny omyl prírody poskladaný z častí rôznych detí. Zoči-voči dvom dospelým mužom mu zúrivý výraz z tváre veľmi rýchlo opadol a zmenil sa na dokonale zúfalý a zmätený. Ruky sa mu triasli snahou nezapichnúť hlaveň vzduchovky do zeme.
Muž v gumákoch na svojom ľahostajnom postoji nič nezmenil, druhý muž sa nechal prevážiť na jednu stranu štrngajúcou taškou, ktorú po celý čas nepustil z ruky. Chvíľu tak stáli oproti sebe a v tichu medzi nimi prebiehal dialóg.
Polož tú vzduchovku na zem, povedal po chvíli nahlas muž v čižmách. Ešte niekoho zraníš, dodal trochu posmešne. Muž s taškou sa chrchlavo zachechtal, fľašky v taške zacinkali.
Debili, povedala som im v duchu. Neviete, čo v ňom drieme, neviete, čo všetko ten chlapec dokáže. Je úplne iný, za akého ho máte, debili. Stále sa mu niekto smeje a on, chudák, za nič nemôže, vždy sa len niekam pripletie, ani nevie ako. Nechajte ho na pokoji, hromžila som.
No neurobila som nič. Stála som za kríkom ticho ako pena a modlila som sa, aby ani jeden z nich neobrátil hlavu a nezbadal ma. Neurobila som vôbec nič, nechala som ho samého, smiešneho a zmäteného. Nepriznala som sa k nemu, nepostavila som sa zaňho, nepodoprela som vzduchovku, ktorá ho ťahala k zemi.
Kde sú kľúče? Blyslo mi zase hlavou, zase niečo nepodstatné. Bolo úplne jedno, kde sú kľúče. Aj keby boli dvere zamknuté, vypáčili by ich suchým konárom, dvoma prstami. Kde som nechala kľúče? Kde je bábätko? Kde schoval bábätko?
Blúdila som očami po záhrade, po úzkom výseku, ktorý som zo svojho stanovišťa videla. Tráva sa leskla už len tam, kde nočný dážď zadržali tiene. Konáre nasiaknuté vodou boli stále tmavé a ťažké. Nikde sa nič nehýbalo, nezachvel sa jediný lístoček, nepohol sa Kristián ani dvaja muži. Muž v čižmách už nezopakoval svoju radu a Kristiánovi sa podarilo ustrnúť s pokrčenými nohami a pažbou stisnutou medzi ramenom a rebrami natoľko, že sa už neknísal.
Kristián bol bledý, akoby úplne stiekol z krvi. Potom zrazu vyceril zuby a so vzduchovkou v ruke sa rozbehol vpred. S nečakanou obratnosťou obehol obidvoch mužov a preskákal vysokou trávou až k bránke. Tam na moment zaváhal, lebo sa mu popruh vzduchovky zachytil o stĺpik bráničky. Pozrel na mňa, stála som meter od neho, ale mala som dojem, že ma vôbec nevidel, akoby bod, na ktorý zameral, bol vzdialený kilometre. Silno trhol vzduchovkou, uvoľnil popruh a rozbehol sa hore cestičkou. Zakopával o kamene, štrk naplavený po okrajoch cestičky mu škrípal pod nohami a blato sa mu lepilo na chodidlá. Dvakrát spadol a oprel sa polovicou tváre o studenú zablatenú trávu, dvakrát mu spadla vzduchovka. Po chvíli sa stratil medzi plotmi.
Chudý muž položil váhavo tašku na zem a pozrel na toho v čižmách. Chytím ho? Spýtal sa. Netreba, povedal pokojne druhý a vošiel do domčeka. Akoby sa nič nestalo, ako keby pred chvíľou okolo neho prebehol neškodný túlavý orech. Chudý pokrčil plecami a pozrel s ľútosťou na bránku. Asi sa v ňom prebudil starodávny lovec a cítil silnú potrebu utekať za úbohým Kristiánom, ale nechcel nič podniknúť bez súhlasu svojho spoločníka. V tejto dvojici bol tým, ktorý počúva a dôveruje a tak len niečo zašomral a pobral sa aj on dnu. Keď zmizol v riedkom dyme, prebehla som popred bránku a utekala za Kristiánom. Kristián sa však prepadol pod zem. Až po miesto, kde som ho videla zabočiť, bolo možné sledovať aj jeho stopy, no a potom sa jednoducho vyparil, on aj jeho odtlačky. Blúdila som medzi záhradami, prechádzala terasovité vinice, hľadala stopy v blate. Mala som pocit, že by som ho mala hľadať, že mu niečo hrozí, niečo strašné. Niečo, pred čím ho zachránim len ja, lebo len ja ho poznám, jeho strachy, jeho prsty. Mala som pocit, že by sme mali byť aj naďalej spolu, aj keď už len dvaja. Možno som len nevedela, čo mám urobiť, kam sa vydať a hľadanie Kristiána bolo vhodným cieľom. Tak som blúdila, s hroznovou šťavou kvapkajúcou z ruksačika. Na Jakuba som zabudla. Úplne som naňho prestala myslieť, aj na tých dvoch chlapíkov, na kľúče a dym.

KRÍŽOM-KRÁŽOM som prešla vinice aj záhrady. Počula som húkať sirénu aj oznamovať príchod vlaku. Kráčala som prikrčená, nezastavovala som, len na križovatkách vydupaných cestičiek. Začalo pripekať a ja som zacítila hlad. Zjedla som niekoľko černíc a hrozno, strapec z každého vinohradu, najrôznejšie sorty. Kristián zmizol. Vošla som do lesa a pripadala som si ako strádajúci šľachetný rytier na poslednej krížovej výprave. Takto som sa potĺkala nejaké dve hodiny lesom, ktorý som nepoznala, až kým som náhodou nenarazila na asfaltku. Asfaltka ma vyviedla von, na svetlo, do civilizácie, na zastávku električky. Zviezla som sa dve zastávky k stanici, tam som vystúpila, oškrabala si vetvičkou blato z podrážok a šla domov.

Pravda, 3. 7. 2010, str. 36-37

Úryvok je z pripravovaného románu Moniky Kompaníkovej Piata loď.
Príbeh o deťoch, malých utečencoch, ktorí si v záhradnon domčeku vytvoria svoju vlastnú domácnosť, založia rodinu. Náhradnú rodinu.