Peter Milčák sa narodil 12. decembra 1966 v Krompachoch, žije v Levoči. Vyštudoval slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte v Prešove, kde pôsobil ako odborný asistent. Roky 1999 - 2001 strávil v Kanade, v rokoch 2003 - 2007 pracoval ako lektor slovenského jazyka na Varšavskej univerzite.

Vydal básnické zbierky Záprah pred zimou (1989) a Prípravná čiara 57/Preparation Line 57 (2005, dvojjazyčne), Venuje sa aj literárnej vede (Postava a jej kompetencie v rozprávkovom texte, 2006) a prekladá z angličtiny (Matthew Sweeney: Piknik na ľade, Kenneth Patchen: 23. ulica sa končí v nebi, Alden Nowlan: Ja, Ikarus).

V roku 1991 založil v Levoči vydavateľstvo Modrý Peter, ktoré sa špecializuje na vydávanie pôvodnej slovenskej poézie. Postupne sa záber vydavateľstva rozšíril aj na prekladovú poéziu, literárnu vedu a niektoré ďalšie oblasti spojené s literatúrou alebo jazykovedou. V rokoch 1992 - 2008 pripravil P. Milčák pre svoje vydavateľstvo viac ako šesťdesiat knižných projektov s prevažným podielom pôvodných autorských zbierok slovenských básnikov a poetiek. Vydal tiež cudzojazyčné antológie slovenskej poézie v angličtine (Not Waiting for Miracles, 1993), v nemčine (Blauer Berg mit Höhle, 1994), vo francúzštine (Les Jeux Charmants de l`Aristocratie, 1996) a v poľštine (Pisanie, 2006). Počas autorovho pôsobenia v Kanade vyšli preklady básnických výberov J. Buzássyho, I. Laučíka, J. Skácela a I. Osojnika. Vydavateľstvo organizuje v Levoči festivaly poézie, je podpredsedom občianskeho združenia literarnyklub.sk.

V roku 2010 sa stal predsedom poroty dvuhého ročníka literárnej súťaže Básne 2010.

Pokus o trvanie

Recenzia knihy Joe Palaščák: Teloi, Levoča, Modrý Peter 2008

Na slovenskej básnickej scéne pribudlo nové a zaujímavo znejúce meno - Joe Palaščák. Ako sa dozvedáme z knižnej obálky, autor sa narodil v roku 1984, žije v Košiciach a doteraz nepublikoval. Celkom iste je to ideálny vek na debut a na šancu prekvapiť či aspoň zaujať. Palaščák sa však nevydal na zrýchlenú cestu samoúčelného kriku a bezobsažného rebelantstva. S nenútenou disciplinovanosťou volí svoj osobitý a argumentačne podložený program. K básnickému slovu pristupuje s prirodzenou istotou, ale aj s potrebnou dávkou pokory a s akcentom na jeho významový odkaz.

Básnická zbierka s mierne tajomným titulom Teloi obsahuje 22 básní. Aj v tomto prípade sa potvrdzuje pravidlo, že menej býva viac. Básne tvoria kompaktný a vyvážený celok. Palaščák dokázal na relatívne malom priestore presvedčiť o opodstatnenosti knižného vydania svojho diela. U básnikov vstupujúcich do literatúry často dominuje zahľadenosť do súkromného mikrosveta, uvravenosť a opisnosť. U Palaščáka toto očividne chýba. Charakterizuje ho schopnosť vidieť aj hlbšie ako len do seba, do svojich bolestí a smútkov. Je mu vlastná empatia a sceľujúca kontinuita, s akou tento proces uskutočňuje. Vyznáva a dôkladne obhajuje univerzálne platné hodnoty: „Chcel by si trvať, / zachovať získané”. Tieto verše z úvodu zbierky predznamenávajú vyprofilované autorské krédo: práve teraz, v tejto dobe obraňovať to dobré, čo zostáva.

Palaščákove básne pripomínajú pozorné putovanie krajinou. Kúsok po kúsku odkrýva to najpodstatnejšie: ticho, vodu, hlinu, vtákov, sneh, dotyky, ľútosť, cintorín, vôňu ľalií... Cez senzitívne vnímanie skutočnosti smeruje k tušenému jadru ako k oslobodeniu od denného informačného balastu. Blysne sa objavnosťou v ľúbostnej rovine najmä tým, že nie je doslovný a otvorene erotický. Napriek tomu tento umiernený pól vyvoláva vysokú mieru účinku a napätia: „Lenže sú dotyky, / a jazvy po nich / v tme ináč svetielkujú. / Ak ťa niekedy objímam, / desí ma to málo, čo držím”. S obľubou využíva motív stlmeného náznaku, jeho pokračovanie sa môže voľne rozvíjať v predstavivosti čitateľa. Ako všímavý pozorovateľ odmieta neutrálny postoj a zámerne vytvára kontrast na dosiahnutie autentickej atmosféry. Nepateticky dokáže definovať absolútne javy: lásku, smrť a bolesť, u neho je to akési samozrejmé a aktuálne. Pointy vyznievajú s motivujúcou nádejou: „Radosť, / na ktorú čakáme, / je dávno s nami”. Otvorený koniec si napriek tomu ponecháva ako symptóm pohyblivosti a premenlivosti života. Azda jedinou výhradou je ťažkopádnejší slovosled. Možno tvorí súčasť autorského štýlu, ale takto pôsobí rušivo a spomaľujúco. V konečnom dôsledku je však rozhodujúce zážitkové a emocionálne vyžarovanie debutu.

Na záver čítame verše: „Modlitba sa nekončí. / Modlitba začína”. A to je poézia. Jej čítanie rozhodne nebude stratený čas.

Miroslav Brück, Knižná revue 2009