Stanislav Rakús

O zmysle nežnosti

„Keď sa na obežnej dráhe prelomových správ o stave sveta zjavil svietivý oxymoron ‘nežná revolúcia’, vychádzajúci z prítmia izolovanej stredoeurópskej krajiny, bolo to zrejme pre tých, čo pozorne a hĺbavo načúvajú zmyslu slov, znamenie, že sily dobra, ktoré tak často v dejinách prehrávajú so silami zla, pre genetickú neschopnosť používať represívne nástroje svojho protivníka, víťazia - tentoraz aj navonok a fakticky - sebe vlastnými prostriedkami. Láskavé slovo nežnosť, slovo ľudskej blízkosti a kladu sa stalo atribútom bytostného a náhleho spoločenského zvratu nielen preto, že rýchle, vzrušujúce dni nežnej revolúcie nesprevádzala smrť a krv obetí, ale i preto, že slovo nežnosť, podobne ako vrúcnosť a iné slová z citových dejín človeka, vykázané do sféry súkromia, sa odrazu vrátili do jazyka, ktorým sa hovorilo o veciach verejných. Mimovoľne to ohlášalo, že vonkajší modus nášho života, život oficiálny a spoločenský, tvrdo oddeľovaný od života vnútorného a skrytého, sa začína napájať z obrodzujúcich prameňov ľudskosti.

Nežná revolúcia, zacielená proti mechanizmom, ktoré produkovali stav dvojakého života, rehabilitovala fenomén osobnosti a ľudského vnútra, obnovila právo človeka beztrestne vyslovovať pravdu a názor, právo verejne prejavovať vlastné presvedčenie, a to aj tam, kde sa predtým nekompromisne požadovalo presvedčenie štátne a oficiálne. Postavila sa proti hierarchii, ktorá uprednostňovala oddanosť moci, zrodenej zo železa a tankov cudzích armád, pred mravnosťou a schopnosťami. Bola to revolúcia, podnecovaná spomienkou na smrť nevinných, vnímavá k utrpeniu kruto potlačených a diskriminovaných. Bola to vzbura proti silám, kompenzujúcim vlastné problémy, krízy a prehry prenasledovaním oponenta a kritika, proti metódam, ktorých pokrvným spojencom je vláda strachu, anonymity a podozrievania.

Revolúcia trpezlivo vyčkávala na čas svojej nežnosti, na okamih, keď organizmus totality, infikovaný už pri svojom zrode bacilom rozkladu, dospel na prah agónie. Zbavený svojich represívnych opôr, a tým aj možnosti zasiahnuť úderom a násilím, sa zrútil pod tlakom oslobodeného slova, pravdy, citu a ľudskej súdržnosti.”

Tieto slová som napísal v úvode dokumentárnej publikácie, ktorá vyšla v roku 1990 pod názvom Jeseň nádeje a jej základnú náplň tvoria fotografie z oných prelomových dní. Ak dnes svoj text konfrontujem so všetkým, čo sa odvtedy najmä na negatívnom póle nášho života odohralo, pôsobí na mňa miestami nadnesene, ba priam pateticky a naivne, no jednako som si ho dovolil v tomto príspevku sprítomniť, lebo nežnú revolúciu a oné dni zmeny pokladám napriek všetkému súčasnému zlu a nespravodlivosti za jeden z najväčších zážitkov svojho života, za udalosť, ku ktorej sa budem vždy hlásiť a vracať.

SME, 9. 11. 2009 Úryvok z knihy Hovoriť niečím iným.