Na počiatku slovenskej literatúry bolo slovo. Osudy slova sú krehké a zložité, a preto aj osudy slovenskej literatúry boli také. Ak sa to vezme povedzme od Veľkomoravskej ríše, keď sa slovo v podobe Proglasu stalo skutočnosťou, skutočnosť veľkej ríše sa stávala minulosťou. Slovo ostalo modlitbou, nenaplnenou túžbou, upierajúcou sa mimo reality. celou svojou apelatívnosťou zostalo osamotene visieť vo vzduchu. A stigma slovenského slova sa tiahne celými dejinami záhadného územia Slovákov a, prirodzene, aj jeho literatúry. Slovo nemalo oporu v realite, a keď to Hollý, Bajza, štúrovci alebo Vajanský pochopili, nemohli inak, len hľadať opory pre slovo v troskách dejín. Keď nenašli, vymýšľali si ich. Lebo existovala realita jazyka, v jazyku i pod jazykom. Neboli veľké činy, z ktorých by sa tvorili národné či štátne mýty, a keďže nebolo mýtov, nebol ani priestor, ktorý by sa prostredníctvom slova prinavracal vlastníkom slovenského slova. To, čo bolo pre konštitutívne národy Európy realitou hodnou boja i obrany, bolo pre Slovákov len snom pod cudzími koruhvami. Circulus vitiosus, ktorý dáva slovu ahasverovský rozmer a realite fatálnu nedostižnosť. Tu niekde však spočíva zásadný rozdiel medzi slovenskou a tzv. západnou literatúrou, ale povedzme aj medzi ruskou či poľskou, kde slovo stvárňovalo skutky bez toho, aby ich muselo nahrádzať. Na Slovensku nemohli vzniknúť kroniky, chansons de geste, hrdinské ságy, rytierske, dvorné či pikareskné romány. Na Slovensku nemohli vzniknúť satiry, ktoré by búrali mýty a aktualizačne ich znovu napĺňali štátotvorným obsahom. Slovenčina nevytvorila ani skutočne realistické či naturalistické epické opusy, lebo neurčitosť sa nedá konkrétne analyzovať, kriticky rozrušovať a ideály bez živého podložia nemožno tvarovať do nových mýtov.

Realisti napríklad dobre vedeli, že potrebujú hrdinu ako symbol skutočne existujúcej reality a našli ho v ľude. Lenže ľud nikdy nevíťazí, a tak ani nemôže symbolizovať niečo, čo víťazstvom vytvorilo realitu. Preto jasnozrivý sociológ kultúry Ján Lajčiak im musel povedať rovno do očí: “Idealizovanie biedy je najväčším nešťastím pre národ.” Takže ani ľud, ani Hronského človek-milión, ani Švantnerov človek prírody, ba ani Mináčov človek práce nenahradili onen dramatický deficit víťazného skutku, ktorý má v génoch každý literárny čin povedzme západnej proveniencie. Najväčšie slovenské romány ho preto hľadali v prvej svetovej vojne, v druhej svetovej vojne, ale najmä - vari po prvý raz celkom legitímne a zavčasu - v Slovenskom národnom povstaní. No ani v týchto skutkoch sa nezhmotňovala energia slovenských dejín a vízií natoľko, aby dali románom príležitosť potvrdiť alebo problematizovať určitosť ľudského údelu. A keď si v rámci povojnovej eufórie humanizmu socializmus začal namýšľať, že novú realitu stvoril, tým len opäť vysunul do popredia ideologický koncept literatúry ako konzervácie socialistického mýtu, ktorý, pravdaže, nemohol mať väčší úspech ako všetky dovtedy existujúce koncepcie založené na ideologizovaní národa, štátu, reality. Po týchto často bohorovných, ale napokon vždy sklamaných ambíciách skutočným tvorcom literatúry po druhej svetovej vojne vlastne neostalo nič iné, len obrátiť optiku epického hľadania na vnútro človeka. A v tomto relatívne bezpečnom raji rozprávačstva sa slovenská epika, hĺbkovo inšpirovaná modernými i postmodernými podnetmi najmä západnej literatúry, pohybuje dodnes. A neraz musela odolávať pokušeniu namýšľať si, že si konečne našla oporu pre slovo, ktorému našťastie nikdy nepodľahla. A azda ani netreba zdôrazňovať, že hrdinom tohto zvnútorňovania sa stal jazyk, v ktorom, ako sa ukázalo, je naozaj všetko, o čom je tvorenie literatúry. Z tohto všetkého pravdepodobne vyplýva i majoritná žánrová orientácia slovenskej prózy na rozprávačsky koncipované tvary: novelu a poviedku.

Nazdávam sa, že práve rozdiely medzi ontologickými východiskami slovenskej a západnej literatúry sú príčinou skutočnosti, že západná literatúra si so slovenskou veľmi rozumie. Zrejme v tom bude aj dôvod toho, že i pre niektorých Slovákov je ich literatúra prinajmenšom čudácka, zrejme preto jej neprišla na chuť ani časť kritiky, ktorá nechce rozumieť, že špecifické príznaky literatúry malého národa sa utvárali na zásadne iných východiskách ako literatúry tzv. veľkých národov. Synchrónnosť vo vývine literatúry však nemôžu zrušiť ani nahradiť žiadne akékoľvek silné, vonkajšie podnety, lebo práve synchrónnosť konkrétnej literatúry je zárukou jej originality.

Vývoj modernej slovenskej literatúry prebiehal na osi od bezvýhradnej dôvery v slovo po absolútne spochybnenie jeho možností stáť pri zrode akejkoľvek kreativity. Ak sa ešte niekedy po vojne verilo, že slovo môže zmeniť skutočnosť a je teda silnejšie než skutočnosť sama, dnes je slovo chrobákom v hlave spisovateľa, ktorý akoby sa hanbil za to, že ho aj vo chvíľach, keď ide o všetko, teda najmä o víťazstvá a peniaze, nechá vŕtať. Som presvedčený, že všetko je práve v onom vŕtavom hraní, ktorého stopy zostanú na svete oveľa dlhšie ako peniaze s nepomerne kratším polčasom rozpadu.

Proces od bezvýhradnej dôvery v slovo po jeho totálne spochybnenie bol v slovenskom kontexte paradoxne procesom emancipácie literatúry. Pod emancipáciou rozumieme proces, v ktorom sa literatúra postupne zbavovala funkcií nad svoje sily a stávala sa samou sebou. Tento proces mal na Slovensku dve prelomové obdobia: šesťdesiate roky a osemdesiate roky. V šesťdesiatych rokoch nastúpili mohutné iniciatívy, ktoré literatúru sťahovali z nebies ideológie a dostávali ju na zem. V poézii to bola doposiaľ neprekonaná explózia konkretistov: Miroslav Válek, Ján Stacho, Ján Ondruš, Ľubomír Feldek, Jozef Mihalkovič, trocha pomimo, ale s obdobným programom Milan Rúfus a Mikuláš Kováč. V próze zas nastúpili také stálice ako Rudolf Sloboda, Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ján Johanides, Pavel Vilikovský, Ladislav Ballek, Dušan Kužel (všetci narodení v posledných rokoch štvrtého decénia, resp. v prvých rokoch piateho). A nedá sa obchádzať ani skutočnosť, že súčasne s týmito autormi sa do popredia dostávala literatúra faktu, literárna reportáž, diskurzívne žánre: Ladislav Mňačko, Roman Kaliský, Ján Čomaj, Vladimír Ferko, Milan Vároš. Všetkým šlo v podstate o oslobodenie literatúry od apriorných spasiteľských funkcií, falošných ilúzií, službičkovania. A sotva možno obísť podiel humoristov Milana Lasicu, Júliusa Satinského a Stanislava Štepku na generovaní tvorivej atmosféry tých čias, hoci ich tvorba mala momentálne prevažne javiskovú podobu. A pravdaže ani autoritu Dominika Tatarku, ktorý sa po nadrealistických, socialistickorealistických a spoločenskokritických peripetiách stal charizmatickou osobnosťou disentu.

Tieto iniciatívy nemali v programe explicitne politiku, no stačí si všimnúť reakcie vtedajšej moci, a hneď sa nám zreteľnejšie vyjaví zmysluplnosť gesta kreátorov nového statusu literatúry. Napokon, viacerí protagonisti tohto pohybu nevyšli so zdravou kožou: emigrácia, blázinec, život v ústraní, morálna schizma. Energia procesu však živí literatúru dodnes, hoci moc sa viackrát zmenila, dokonca raz od podstaty. Ktovie, či práve tento permanentný, ale nezvratný zápas s mocou nenabil literatúru ďalekonosnou energiou, že proces emancipácie sa ani po tragickom okupačnom intermezze roku 1968 a následnej konsolidácii neprerušil a mohol s istými redukciami a obmenami pokračovať aj v ďalších desaťročiach. Pravdaže, ide o pilotných tvorcov literatúry, nie o jej konjunkturalistické meandre, ktoré vždy existujú tam, kde existuje literatúra.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa slovenská literatúra musela zaobísť bez niekoľkých erbových autorov a tvorivého napätia, ktoré vždy prinášali. Do popredia opäť vystúpili ideologické aspekty. Napriek tomu, že v poli chýbali takí poctiví harcovníci, akými boli Anton Baláž, Jaroslava Blažková, Pavel Hrúz, Anton Hykisch, Ivan Kadlečík, Peter Karvaš, Mikuláš Kováč, Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka, Pavel Vilikovský, a čiastočne i mnohí iní (napr. Alfonz Bednár, Ivan Laučík, Štefan Moravčík, Ladislav Ťažký, Ivan Štrpka,) a že v podstate každá skutočná tvorba bola podozrivá a teda aspoň znevažovaná či diskriminovaná publikačnými obštrukciami, napokon sa presadila a po rozličných odmäkoch opäť s novou energiou, autenticitou i podnetnosťou vstúpila do literárneho procesu i do spoločnosti. Takým prípadom boli napríklad prozaici Dušan Mitana či Rudolf Sloboda, alebo básnici Mikuláš Kováč či Ľubomír Feldek. Treba teda povedať, že v sedemdesiatych rokoch boli najčítanejšími i literárne najproduktívnejšími prozaici Vincent Šikula, Ján Johanides, Ladislav Ballek, Ján Lenčo, Ivan Habaj, Peter Jaroš, Rudolf Sloboda, Dušan Mitana, Dušan Dušek, Július Balco a z básnikov Milan Rúfus, ktorí síce dostávali štátne ceny a spoločenské uznania, ale ich literárna cena bola priveľmi nesporná na to, aby ich štátna moc dostala na svoju stranu, hoci sa o to nepochybne usilovala. Rozhodujúcu úlohu zohrávala teda generácia vtedajších tridsiatnikov, navyše pripravujúca pôdu pre nastupujúcich dvadsiatnikov, ktorí ako tridsiatnici vniesli do literatúry osemdesiatych rokov vlastnú koncepciu tvorby i človeka, naďalej prehlbujúc skepsu k slovu a dodávajúc literárnym projekciám uveriteľnejšie, teda i úprimnejšie dimenzie.

Ak boli sedemdesiate roky predovšetkým rokmi veľkých románov so všetkým, čo tento žáner so sebou prináša, teda s dramatickým príbehom a košatými dejmi a hlavne s epickým záberom do histórie, osemdesiate roky v próze boli predovšetkým rokmi poviedok a noviel, teda kratších útvarov uspôsobených na stvárnenie intímnejších tém, na ktorých sa dajú oveľa laboratórnejšie lámať i literárne formy a vybrusovať tvárne postupy. Táto orientácia súvisí aj s novou vlnou relativizovania slova i človeka a jeho dejepisu. V tomto období vstúpili do prózy takí autori ako Jozef Puškáš, Edmund Hlatký, Martin Šimečka, Igor Otčenáš, Peter Holka, Ivan Hudec, Peter Juščák, Andrej Ferko, Stanislav Rakús, Karol Horák, ale vrátili sa aj Peter Karvaš, Anton Hykisch, Ladislav Ťažký, časopisecky aj Pavel Vilikovský a Pavel Hrúz. V poézii treba ako nových autorov spomenúť predovšetkým Daniela Heviera, Jozefa Urbana, Ivana Koleniča, Milu Haugovú, Danu Podrackú, Igora Hochela, Andrijana Turana. Takže literatúra mala v druhej polovici osemdesiatych rokov k dispozícii prakticky celý svoj autorský potenciál, pravdaže okrem niekoľkých emigrovaných autorov a disidentov, ktorí ešte stále nesmeli verejne publikovať, a ak, tak iba v samizdatoch. Čo to prinieslo pre literárny kontext? V próze akoby dohárala vatra veľkej epiky. Ballek píše Lesné divadlo a Čudného spáča, kde sa pod rozprávaním rozkladá príbeh a kde sa celá téma zjavne intelektualizuje. Šikula sa od veľkorománových príbehov opäť vracia k novele a poviedke a opúšťa teritórium historicko-spoločenskej fresky. Aj Jarošova epika sa opäť nasycuje intelektualizmom a Johanidesova analytickosť nadobúda výraznejšie politické kontúry. Verný svojej ironickej rozprávačskej sebaanalýze ostáva vari len Rudolf Sloboda, ktorý vytrvalo skúma situáciu seba samého, pričom frekvencia zmeny optiky sa do štruktúry jeho textov preniesla tak, že epické rozprávanie sa rozpadá na drobné segmenty reprezentujúce pluralitu videnia. Popri istej intelektualizácii a politizácii textov musíme však konštatovať, že nejde o politizáciu v explicitnom zmysle. Veď prózy Martina Šimečku, Edmunda Hlatkého, Andreja Ferka, Petra Juščáka alebo básne Ivana Koleniča, Jozefa Urbana, Mily Haugovej či Jána Švantnera iba presnejšie pomenúvajú situáciu človeka, vracajú sa k jeho podstatám a jeho utlmeným ľudským túžbam bez pátosu, bez ideológie a bez predsudkov, stále však s nesmiernym dôrazom na subjektivitu. Próza či báseň sa tak stáva akýmsi autonómnym územím, na ktorom sa odohrávajú deje a procesy ostrejšie kontrastujúce so spoločenskou či politickou situáciou ako texty, ktoré by - povedzme - priamo agitovali za zmenu žitej reality. Ak k tejto základni pridáme časopiseckú publicistiku Milana Šútovca, Valéra Mikulu, Ľubomíra Feldeka, Stanislavy Chrobákovej, Jána Štrassera, Miloša Žiaka, alej aj Vladimíra Mináča, nepochybne nám vyjde to, že slovenská literatúra koncom osemdesiatych rokov aktívne obsiahla krízovosť spoločenskej situácie, čím do značnej miery anticipovala zmeny, ktoré sa udiali v roku 1989. Literárna výpoveď však súčasne dosiahla takú mieru subjektivity a relativizmu, že sa sama stala stelesnením krízy. Bola to, prirodzene, plodná krízovosť a východiská, ktoré sa ponúkali, mohli viesť len k ďalšiemu rozpadu tradičných foriem prózy či básne. Za zmienku stojí, že už od sedemdesiatych rokov bola v slovenskej literatúre silne prítomná inšpirácia tzv. magickým realizmom najmä latinskoamerickej proveniencie (G. G. Márquez, J. Cortazár). Magický realizmus (v dielach P. Jaroša, D. Mitanu, D. Dušeka, neskôr P. Holku, J. Tužinského, J. Puškáša a ešte neskôr P. Rankova či V. Pankovčína) bol pre subjektívne vybičovanú sebaanalýzu práve tým východiskom, ktoré poskytovalo tvorbe nové operačné pole, pričom subjektivistickú vecnosť a prísnosť nevytláčalo za hranice subjektivity. Pravda, u niektorých autorov sa magickosť a subjektivistická fantazijnosť stali manierou, pre niekoľkých únikom, ale oveľa menej autorov ju vedelo využiť na zmysluplné rozohratie nových literárnych hier, ktoré mali v koncepcii tvorbu literatúry ako novej autenticity so sprostredkovanými väzbami na situáciu človeka či realitu. Vzhľadom na generačnú rozvrstvenosť i na rozdielnosť iniciatív a autorských osobností sa tento zložitý proces dá len ťažko charakterizovať nejakou zovšeobecňujúcou úvahou či nebodaj teoretickou floskulou. Lebo nájsť spoločné východisko napríklad u autorov ako Jaroš, Šikula a Sloboda je naozaj náramne ťažké, hoci sa ich mená pri hodnoteniach ich prínosu vyslovujú takmer jedným dychom, ba často aj pod jedným pojmom - fundamentalizmus. To isté platí aj pri ich mladších spolupútnikoch ako Mitana a Dušek, alebo o ešte mladších, ako povedzme Puškáš, Kolenič a J. Urban. Jedno je však transparentné: všetci do seba nasali boľavú rozporuplnosť času svojho žitia a ich písanie bolo súčasne zápasom o svojbytnú projekciu slova do neodvodenej spirituality, ktorá v konečnom dôsledku v sebe nesie silný kritický náboj k dvojpólovému svetu a civilizačným východiskám, zauzleniam a strnulostiam. Nech boli osemdesiate roky akékoľvek autorsky silné a literárne produktívne, hoci tu vzniklo mnoho významných diel s trvalým dosahom na literárny vývin i na čitateľa a veľa nadštandardných individuálnych autorských výkonov, predsa len zo spätného pohľadu udiera do očí predovšetkým krízovosť tejto tvorby. Krízovosť spočívala najmä v tom, že autori, akokoľvek sa usilujúci o slobodnú projekciu svojho hrdinu, narážali spolu s ním na ohraničenosť sveta, v ktorom žili, na onú povestnú železnú oponu, ktorá predsa len limitovala výhľad na globálnu situáciu človeka. Náznaky, šifry alúzie či bezhlavé búšenie do nepoddajných realít prinášali len nové hlavybolenia a občas vyvolávali predstavu mačky nahaňajúcej vlastný chvost. Asi preto je v slovenskej tvorbe týchto rokov tak málo radosti i racionality a napríklad od českej literatúry i málo humoru. Napriek tomu osemdesiatym rokom vtisli svoju pečať diela, ktoré popri všetkom znamenajú aj trvalý vklad a inšpiratívnosť v dlhodobejšej perspektíve: Ballekove Agáty (1981), Mitanov Koniec hry (1984), Jarošovo Nemé ucho, hluché oko (1984), Šimečkov Džin (1987), Slobodove Dni radosti (1982), Puškášov jediný román Záhrada (v piatom období roka) (1984), Dušekove poviedky z kníh Kalendár (1983) a Náprstok (1984), nenapodobiteľné poviedky Júliusa Balca Ležoviská (1986), vyhrotene kritické romány Antona Baláža Tu musíš žiť (1983) a sfilmovaná Skleníková Venuša (1980) - mimochodom boli to prvé programovo enviromentálne prózy na Slovensku s ostrým kritickým nábojom (veď enviromentalistika bola jedným “z ostrovov pozitívnej deviácie” generujúcich nekompromisnú spoločenskú kritiku) - a napokon aj prózy dlhší čas dobrovoľne odmlčaného Pavla Vilikovského Večne je zelený, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, Eskalácia citu (všetky 1989). Špičku v poézii predstavovali zbierky Milana Rúfusa Óda na radosť (1981) a Prísny chlieb (1987), Jána Buzássyho Zlatý rez (1986), Erosnička (1981) Štefana Moravčíka, debut Ivana Koleniča Prinesené búrkou (1986) či debut ďalšieho rozhnevaného mládenca Jozefa Urbana Malý zúrivý Robinson (1985), básnické politikum Ľubomíra Feldeka Slovák na Mesiaci (1986) či laboratórne čisté verše Štefana Strážaya Malinovského 96 (1985) a od Ivana Štrpku Teraz a iné ostrovy (1981) a Všetko je v škrupine (1989). V dráme dominovali Ján Solovič a Osvald Záhradník, do literatúry sa vrátil Peter Karvaš, ktorý sa však nedostal na javiská. Na výslní bola dramatická tvorba Stanislava Štepku (Radošinské naivné divadlo).

Napriek spomenutému silnému potenciálu literatúra vstupovala do poprevratových deväťdesiatych rokov s rozpakmi. Literárny kontext nerozčerili rukopisy zo šuplíkov, ako sa očakávalo, ale slobodou opojení autori sa ani akosi neponáhľali písať dokonalé diela, ktoré donedávna podmieňovali demokraciou a slobodnými podmienkami tvorby. V prvých rokoch po nežnej revolúcii začali vychádzať diela emigrantov, predovšetkým Ladislava Mňačka, ale treba popravde povedať, že si nezískali väčšie čitateľské zázemie a že ani pre literatúru neboli príliš veľkým prínosom. Posmrtne sa do literatúry vrátil aj Dominik Tatarka (zomrel 1989), väčšmi ako legenda než živá inšpirácia pre autorov i čitateľov (eroticky ladené prózy Písačky, Navrávačky).

Významným prínosom bol však návrat disidentských spisovateľov, predovšetkým Pavla Hrúza a Ivana Kadlečíka, ale i dosiaľ utajeného prozaika Rudolfa Dobiáša (dovtedy autor kníh pre deti a mládež). Nový vietor do prozaických plachiet zafúkal Vincentovi Šikulovi, Rudolfovi Slobodovi, Dušanovi Dušekovi a Dušanovi Mitanovi. Z nových mien treba spomenúť predovšetkým Bohuša Bodacza, Janu Bodnárovú, Mariána Grupača, Vladimíra Haratíka, Janu Juráňovú, Rút Lichnerovú, Petra Karpinského, Martina Kasardu, Viliama Klimáčka, Ivana Koleniča, Jozefa Kollára, Moniku Kompaníkovú, Máriusa Kopcsaya, Viktora Maťugu, Gustáva Murína, Václava Pankovčína, Petra Pišťanka, Pavla Rankova, Bystríka Šikulu, Dušana Taragela, a najmä troch autorov, ktorí do slovenskej literatúry uvádzajú relatívne nový smer - cyberpunk: Tomáš Horváth, Michal Hvorecký, Peter Šulej.

V poézii prežíva čitateľskú konjunktúru Milan Rúfus (básnik predávanejší ako prozaici), najstaršiu generáciu reprezentujú Ján Buzássy, Vojtech Mihálik, Jozef Mihalkovič, Viliam Turčány. S novými dielami sa predstavili Ireney Baláž, Ľubomír Feldek, Mila Haugová, Daniel Hevier, Pavol Janík, Ivan Laučík, Štefan Moravčík, Dana Podracká, Milan Richter, Štefan Strážay, Ivan Štrpka, Ján Zambor, Andrijan Turan, Kamil Zbruž. Mladšie vrstvy zastupujú mená Boris Brendza, Pavol Hudák, Erik Groch, Marián Grupač, Andrej Hablák, Stanislava Chrobáková, Peter Macsovszky, Radoslav Matejov, Peter Milčák. Najmä na sklonku deväťdesiatych rokov pribudla do slovenskej literatúry kategória románových bestselleristov. Popri klasičke slovenského rodového bestselleru, najstaršej Hane Zelinovej (zomrela 2004), na prvé miesto sa prepracovala mladá autorka rodinných románov Táňa Keleová-Vasilková, ale v tejto kategórii aj mená básnika Kamila Peteraja, humoristu, fejtonistu a memoáristu Júliusa Satinského či cestujúceho fejtonistu Borisa Filana. Formuje sa aj feministické zoskupenie autoriek: Jana Cviková, Etela Farkašová, Jana Juráňová, Uršuľa Kovalyk a možno i ďalšie. Ženskú prózu ďalej reprezentujú Mária Bátorová, Jana Beňová, Helena Dvořáková, Eva Maliti-Fraňová, Paula Sabolová, Veronika Šikulová, Viera Švenková. Svetlo sveta uzrel i prvý internetový román Polnočný denník uverejnený pod pseudonymom Matkin, ktorého knižné vydanie sa stalo bestsellerom.

Napriek tomu, že v poslednom desaťročí 20. storočia a po roku 2000 sa noví autori vynárali ako huby po daždi, literárny proces najmarkantnejšie poznačili práve osvedčení autori, ktorí si svoje spisovateľské ostrohy vyslúžili v predchádzajúcom desaťročí. Nové iniciatívy vychádzajúce najmä z filozofie a poetiky postmodernizmu sa jasnejšie zviditeľnili až koncom desaťročia alebo v týchto posledných rokoch. Opäť však treba konštatovať, že tu koexistovala široká škála autorov, poetík a žánrov i kvality a že takú pluralitu slovenská literatúra nikdy predtým nedosiahla (odhadom asi 800 aktívne píšucich autorov). Pravda, jedným dychom treba dodať, že aj rozdelenie slovenskej spoločnosti a jej dôsledky - napríklad izolovanosť literárnych časopisov či absolútny nedostatok koncepčnej a kompetentnej literárnej kritiky - prinajmenej relativizuje možnosti uchopiť tento proces v jeho zložitosti a pravdaže i presnejšie ho charakterizovať. Zjavné však je, že takmer celé desaťročie vytvárali chrbticu literárneho vývinu takí autori ako Dušan Dušek, Pavel Hrúz, Ján Johanides, Dušan Mitana, Štefan Moravčík, Rudolf Sloboda, Vincent Šikula, Pavel Vilikovský a v poézii Ján Buzássy, Ľubomír Feldek, Jozef Mihalkovič, Milan Rúfus, Ivan Štrpka. Ide teda o autorov, ktorí v tomto období presiahli prinajmenej päťdesiatku. Títo autori v nových podmienkach rozvíjajú svoje staré témy a postupy, ale nastoľujú ich otvorenejšie a s väčším dôrazom na svedomie či na osobnú zodpovednosť ľudského indivídua. V. Šikulovi sa napríklad podarilo dopísať a vydať diela, na ktorých pracoval takmer celý život súbežne s publikovanou tvorbou, vracajúce sa cez intimitu hrdinu až do päťdesiatych rokov, ale ventilujúce celoživotnú generačnú traumu odcudzenia generácie socializmu. Podobný oblúk urobil aj R. Sloboda, no s tým rozdielom, že jeho existenciálne rozprávačstvo naberá do seba čoraz viac prvkov dekompozície, ak v počiatkoch bol hrdinom jeho tvorby vzbúrený vydedenec splývajúci s autorom (Narcis), hrdinami najnovších románov a poviedok sa stáva rozprávač, ktorý v sebe nosí postavy svojej minulosti a relativisticky ich navzájom konfrontuje - realitou sa stáva jazyk rozprávania a jeho analýzou autor dosahuje nevídanú pluralitu. Sloboda sa nielen svojou najnovšou tvorbou, ale aj reedíciami starších diel stal akýmsi mostom medzi staršími a nastupujúcimi generáciami, pretože jeho hľadania symbolizujú jednak generačnú skúsenosť, jednak naznačujú nové cesty vývinu. Minulosťou je posadnutý aj Ján Johanides, ktorý minucióznou filozoficko-psychologickou analýzou realizovanou v zložitých kompozičných konštrukciách odkrýva najmä vrstvenie strachu, viny, osamotenia a odcudzenia človeka.

Ako vidíme, minulosť - bližšia či vzdialenejšia, ale v každom prípade najmä socialistická - je predmetom záujmu hlavného prúdu ďalších príslušníkov zrelej generácie: Antona Baláža, Dušana Dušeka, Pavla Hrúza i Dušana Mitanu. Generačný sklon k minulosti je iste pochopiteľný a legitímny: veď práve tu sa odohrávali drámy i zázračnosti, na ktorých sa ich účastník naučil nazerať za fasády proklamovaných humanizmov a vzletných ideálov a poza dočasnú falošnosť sa pozerať rovno do pekiel ľudskej existencie. Zdôrazňujem tútu orientáciu preto, lebo nastupujúca generácia, dostatočne presvedčená svojimi predchodcami, akoby mala tento problém vyriešený: pravda môže byť aj bez minulosti. A tak najmladší prozaici, ale i básnici druhej polovice 90. rokov sa vzdávajú tohto teritória výskumu. Ich realitou sa stalo to, čo už naznačovalo písanie Slobodu, Hrúza či Vilikovského. Ich realitou sa stal jazyk v širokom zmysle. Medzigeneračné koketovanie s magikou, snom, fantazijnosťou (napr. Peter Holka, Ján Tužinský, Pavol Rankov, Václav Pankovčín, Václav Šuplata, Maroš Bančej) sa zdá prekonané a nastupuje azda najtvrdší útok na to, čo ľudská skúsenosť nahromadila v mýtoch a jazyku. Nastupuje generácia, ktorá sa vzdáva antropocentrizmu ako civilizačného príznaku a väčšmi ako po človeku pokukáva po svete, technológiách, umelej inteligencii, medializácii, virtualite ako jedinom reálnom svete, ktorý nespochybňuje, nerelativizuje a nezneprehľadňuje ľudskú subjektivitu. Autori ako Vladimír Balla (autorské meno Balla), Edmund Hlatký, Václav Pankovčín, Pavol Rankov predstavujú akúsi “mäkkú” odnož tohto prúdu. V ich poviedkach nájdeme ešte stopy po lyrizácii a poetizácii, ich myslenie má filozofiu a úctu k forme. “Tvrdá” cyberpunková odnož, ktorá sa - zdá sa - stáva hnacím motorom literárneho vývinu (Jozef Girovský, Vladimír Haratík, Tomáš Horváth, Peter Pišťanek, Peter Šulej, Dušan Taragel), pristupuje k svojím textom ako k tvorbe cudzieho príbehu, ktorý je predovšetkým hrou bez filozofických, morálnych, etických aspektov. Z pera týchto autorov vychádzajú jednak príbehy plné ukrutností a násilia (Haratík, Pišťanek), jednak príbehy krásavcov a krásavíc, ktorí plytvajú činorodosťou len preto, aby prežili v bezohľadnom svete záujmov posplietanom mafiami a falošnými hrami, jednak príbehy plné horkosti a úzkostí znásobených drogami a napokon príbehy plné mladistvého šarmu, v ktorých sú nanajvýš inteligentní chlapci a dievčatá ochotní aj zomrieť, len aby neprepadli na perfídnych skúškach, čo im chystá bezhlavý, zato dobre zmanipulovaný svet, ktorý je ich bezhraničnou vlasťou a ktorého sú vášnivými konzumentmi. Kultovými knihami tejto nastupujúcej generácie je dvojdielny román Petra Pišťanka Rivers of Babylon (1991, 1994), kniha Petra Šuleja Elektronik café (2002), a najmä kniha troch noviel Michala Hvoreckého Lovci & zberači, korunovaná románom Posledný hit (2003), spolu s Matkinovým románom Polnočný denník.

Faktom, na ktorý sa ťažko zvyká, je, že poézia v tomto období napriek nebývalému autorskému zázemiu čoraz väčšmi stráca svoj spoločenský status. Koexistuje tu napríklad tradicionalizmom vyčerpaný Rúfus s postmodernistickou vervou Matejova, artistný Štrpka s “figuralistickým” Petrom Macsovszkým, no zjavná je skôr provokačná gestikulácia než hlbšia vnútroliterárna komunikácia či vývinová akcelerácia, ku ktorej pravdepodobne nedochádza. Pravdaže, takýto telegrafický pohľad na slovenskú literárnu tvorbu za posledné polstoročie môže prinajlepšom zaevidovať zložité otázky, ktoré nastolil vývoj modernej slovenskej literatúry. V každom prípade som sa pokúsil aspoň o globálnu inventúru jej vývinových problémov.

ALEXANDER HALVONÍK, 2005

czsk.net