Autor: Földvári Kornel

Rukopis Kornela Földváriho z pozostalosti. Autor ho pripravoval na vydanie v roku 1970, ale z politických dôvodov kniha nevyšla. Prvú časť autor venoval detektívnemu žánru, o ktorom neskôr vydal samostatnú publikáciu. Druhá časť je o westernoch a literatúre o Divokom západe, v tretej sú články o literárnej fantastike, horore, komikse a dobrodružnej literatúre je venovaný záver publikácie. Kniha tvorí kompaktný celok a jej nosnou myšlienkou je oslava čítania, čítanie ako dobrodružstvo, chválospev kvalitnej dobrodružnej literatúry, ktorá človeka motivuje k čítaniu ako celoživotnej záľube.

Autor: Földvári Kornel

Kniha obsahuje 41 päťvetových minirecenzií na umelecké diela a 48 glos z cyklu Humorikon o knihách, divadelných predstaveniach a výstavách. Ako bonus sú v publikované medailóny 14 slovenských spisovateľov a autorova diplomová práca Niektoré problémy súčasného slovenského humoru z roku 1960.

Autor: Földvári Kornel

Zasvätené, ale prepiatym teoretizovaním nezaťažené štúdie o umení detektívky, o jej najznámejších tvorcoch i hrdinoch. Kornel Földvári sa neusiloval o encyklopedickú dôkladnosť – sám svoju knižku prirovnal skôr k čitateľskému denníku. Nebol ani zaslepeným vyznávačom tohto populárneho literárneho odvetvia, vyberal z nepreberného množstva tie diela a spisovateľov, ktorí podľa jeho názoru detektívku vývinovo posunuli, alebo ju obohatili pridanou literárnou hodnotou.

Autor: Földvári Kornel

Teória kresleného humoru a glosy o jeho tvorcoch. Tretí zväzok súborného diela Kornela Földváriho obsahuje text prvého vydania knihy – za ktorú získal autor prestížnu Cenu Dominika Tatarku – rozšírený o medailóny slovenských karikaturistov.

Autor: Földvári Kornel

Smutné a občas aj smutno-veselé príbehy z osobitného aj osobitého vojenského zariadenia Československej ľudovej armády zvaného Pomocné technické prápory (PTP). Kniha získala Cenu Nadácie Tatrabanky za umenie 2015 (in memoriam).

Autor: Kerata Laco

Láskavé a humorné spomienky starca, ktorý prežil bohatý život v kruhu svojich blízkych a priateľov.

Autor: Mitana Dušan

Dušan Mitana pokladá Zjavenie za „generačný román svojej generácie“. „Mitanova kniha je zábavná jednoducho preto, že je dobre napísaná. Radosť z čítania - túto už takmer zabudnutú emóciu slovenskej literatúry - dokáže Mitana sprostredkovať nielen svojimi presnými vetami, ale najmä filmovo vystavanými scénami. Autor v nich dokáže elegantne spojiť zdanlivo nespojiteľné.“ (Peter Darovec)

Autor: Mitana Dušan

Pararomán Návrat Krista autor vystaval ako literárnu koláž faktografie s fantáziou. „Skúsený a uznávaný prozaik sa tu pokúsil v dosť náročnom texte odpovedať na tie najzákladnejšie otázky, ktoré by mali znepokojovať ľudstvo ako celok, ale aj každučkého, čo len trocha súdneho a zodpovedného ľudského tvora. Venuje sa výkladu ľudských dejín, no predovšetkým vývinu kresťanstva s dôrazom na rôzne proroctvá, veštby, vízie.“ (Jozef Špaček)

Autor: Mitana Dušan

Sugestívny román o postupnej strate citu rozpoznať hranice medzi realitou a fikciou – autorom a postavami – dôsledkami a príčinou... Pred štvrťstoročím sa Hľadanie strateného autora stalo v čitateľskej ankete Knihou roka a pre súčasných mladých čitateľov vychádza v novom vydaní.

Autor: Mitana Dušan

Literárna groteska z rázovitej slovenskej dediny, v ktorej sú klebety, politické dišputy a susedské prekáračky na dennom poriadku. Novelu Môj rodný cintorín začal formou paródie na memoárovú literatúru písať Dušan Mitana dva roky pred vydaním svojho debutu. Prvý fragment o starom hrobárovi a jeho podarenom synovi vyšiel v časopise Mladá tvorba v roku 1968 pod názvom „Hrob ako stvorený pre svadobnú noc“. Druhá kapitola mala byť uverejnená v roku 1970 v poslednom čísle časopisu Mladá tvorba, ktoré však bolo vďaka komunistickej cenzúre zošrotované. Autor dielo dokončil a vydal až po páde komunizmu. Teraz vychádza v treťom vydaní a v tvrdej väzbe. „Pre mňa ako umelca nie je nič tabu, ak to má účel a umelecky to spracujem. No ak je niečo samoúčelné v akomkoľvek zmysle, ako napríklad pornografia, tak to nepovažujem za tabu, ale jednoducho ma to nezaujíma.“ Dušan Mitana UKÁŽKA Z KNIHY V jednom rohu kôlne vrčala práčka, vedľa nej mlčali dve rakvy. Na vrchnáku jednej truhly oddychovali tri páry vyglančených kopačiek, druhá bola ešte bez vrchnáka. „Perie trenírky,“ pokrútil dedo opovržlivo hlavou, keď ho Karolko v náručí preniesol cez prah kôlne. Môj dedo mal práve nechodiaci deň; vtedy sme ho museli nosiť na rukách. Niekedy mohol chodiť, niekedy nemohol, choroba ťažká, nevyspytateľná. „Fidibus si tuším naozaj myslí, že ho na pohrebe ponesú v tých dresoch, baran sprostý,“ uškrnul sa dedo. „Ja ty dám barana,“ z rakvy bez vrchnáka sa s bedákaním vynáralo Fidibusovo vetché telo. „Vendo, ja tvojho anciáša,“ rozčúlil sa dedo. „Čo sa vyvaluješ v mojej truhle?“ „Skúšam, či ty bude akurát. Reku, aby ty nohy netrčali.“ „Čá je to truhla? Moja, lebo tvoja?“ „Tvoja,“ pripustil Fidibus. „Objennal som si ju?“ „Objennal.“ „Zaplacil?“ „Zaplacil.“ „Tak sa v nej nevyvaluj a urob si vlassnú. Jak tak na teba kukám, budeš ju možno velice friško potrebuvat.“ (s. 59) Na večeru sme mali zemiaky a kyslé mlieko. Kuchyňa rozvoniavala horúcou masťou, cibuľkou a petržlenom, z tanierov stúpali oblaky lahodnej pary. Miloval som večere; bol to okamih prímeria po celodennom boji, celá rodina sedela pri jednom stole, utíchli všetky spory, aby po večeri vypukli so znásobenou tenziou a intenzitou. Vtedy som ešte nevedel odlíšiť jemné jazykové nuansy a odtiene; môj diapazón bol úzky jak naša Klančíca. Večeru začínal dedo slovami: „Pokoj vám,“ a my, jeho učeníci, sme odvetili: „Aj tvojmu duchu.“ A on povedal: „Vdakabohu za to, že nám daruval toto jello, nech vám šmakuje. Amen.“ Ponáhľali sme sa; chceli sme dojesť ešte pred príchodom pána farára. Vedeli sme: o štvrťhodinu sú tu. Dva-tri razy za mesiac sa u nás zastavili. Na debatu. Boli ešte mladý, okolo tridsiatky, atletický typ. Behávali: dva kilometre – po hranice susednej dediny. A potom naspäť. Štyri kiláky, dohromady. Robili to rýchlo, za pol hodiny. Preto sme sa tak náhlili. Keď ich hrobár prišiel ohlásiť, bežali z dediny. A po otočke pôjdu naspäť, do našej obce. Behali kvôli kondícii – nikto ich nenaháňal. Mali sme ich radi, vždy sme ich ponúkli – keď bolo čím. Teraz však bola zlá sezóna, mimoriadne mizerná. Už dlho nikto nezomrel, už dlho sme žili iba na zemiakoch a sadnutom mlieku. Najpomalšie som z celej rodiny jedol ja, ale najdlhšie to trvalo mamičke. Mamička dojedala zvyšky; tvrdila, že to robí zo šetrnosti, podľa deda to však bolo z pažravosti. Súhlasil som s dedom, ale ani mamičke som nič nezazlieval: zjedla všetko, čo som ja nemohol ani vidieť. Obhrýzla všetky kosti (vraj mäso pri kostiach je najchutnejšie), vycucala špik (dnes je to moja obľúbená pochúťka), spásla trtol, slepačie krídlo, rybaciu hlavu (fúj). Keď sa zdvihla od stola mamička, zhasla aj dedova fajka, prosto: koniec. Ale dnes sme mali len zemiaky a skysnuté mlieko. A to sme nechceli pánu farárovi ponúknuť. Hanbili sme sa; nebodaj by sa urazili. Keby sme mali šnicle, ponúkneme! Ale zemáky s kyselým mlékom? Koho si tým uctíte? Dedo nás však oslobodil od stresu: „Nemosíme sa ponáhlat, lebo je pátek!“ zahlásil. Nerozumeli sme. Vysvetlil: „Ved je pátek, barani. Jedzme pomály. Nech vidá, že aj my sa poscíme.“ Pochopili sme. Ó, ako sa nám uľavilo, ako keď balvan spadne z duše! Pravdaže, nemusíme sa náhliť, veď je pôstny deň. Mäso nemáme a zemiaky sú povolené aj v piatok. Horšie by bolo, keby sa blížili mamičkin pán farár, ktorý vôbec nerešpektovali piatočný pôst, ale totálnou katastrofou by bol príchod predsedu Strany. To bol mäsožravec, žral masso každý den, od rána až do noci. A v piatok mu zvlášť chutilo. Boli sme už z toho celkom popletení. To viete, hrobár je dôležitá persóna. A tak nás často navštevovali. Chodili na konzultácie: páni farári i súdruh predseda. Vždy bolo treba upresniť niektoré detaily. Raz bola rozlúčka so zosnulým katolícka, inokedy evanjelická, a v poslednom čase sa množili také nijaké: občianske. Pravda, hroby boli rovnaké, ale ľahko mohlo dôjsť k nedorozumeniu. Prosto, hľadeli si nás, nebojím sa to povedať: priam nás hýčkali. Nech je ako chce: hrobár má vždy posledné slovo, tvrdil dedo. (s. 9)

Autor: Mitana Dušan

Kriminálno-psychologicko-spoločenský román z obdobia socialistickej normalizácie, kde zločinom nie je samotná vražda, ale porucha ľudskosti v človeku.

Autor: Mitana Dušan

Humorne o vážnych veciach. Zbierka poviedok jedného z najobľúbenejších súčasných slovenských spisovateľov vychádza v druhom vydaní.