V prvom zväzku súborného diela významného spisovateľa, humoristu a kritika Kornela Földváriho je publikovaný rukopis, ktorý sa našiel v pozostalosti. Autor ho pripravoval na vydanie v roku 1970, ale z politických dôvodov kniha nevyšla. Prvú časť autor venoval detektívnemu žánru, o ktorom neskôr vydal samostatnú publikáciu. Druhá časť je o westernoch a literatúre o Divokom západe, v tretej sú články o literárnej fantastike, horore, komikse a dobrodružnej literatúre je venovaný záver publikácie.

Kniha tvorí kompaktný celok a jej nosnou myšlienkou je oslava čítania, čítanie ako dobrodružstvo, chválospev kvalitnej dobrodružnej literatúry, ktorá človeka motivuje k čítaniu ako celoživotnej záľube.

O autorovi

„Narodený v nesprávnom čase a v nesprávnej rodine,“ zvykol o sebe s úsmevom hovorievať Kornel Földvári. Prežil na nepríjemné zážitky bohatý život, zažil mnoho príkoria a obmedzovania osobnej i profesionálnej slobody – ale keď spomínal na životné peripetie, vždy našiel humorné momenty, ktoré odľahčili jeho rozprávanie o smutných veciach.

Narodil sa 13. februára 1932 v Trenčíne. „Veľa som čítal a tým sa rozvinula náklonnosť k literatúre. V školskom časopise som uverejnil niekoľko „krvákov“, neskôr som začal písať humoristické poviedky.“ Po maturite študoval od roku 1950 slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ale z politických dôvodov musel štúdium po troch rokoch zanechať a nastúpil na vojenčinu do pomocného technického práporu (PTP). Štúdium dokončil až ako externista v roku 1960. „Keď prišiel Február 1948, v najhorších časoch pre mňa a pre moju rodinu – zatvorili otca a strýka, vyhadzovali nás z bytu a mňa so sestrou zo školy – tá krivda vo mne prebudila akúsi trpkosť, šibeničný humor a začal som písať cyklus ironických bájok. Samozrejme, mal som problém uverejňovať to pod svojím menom, takže som v časopisoch používal rôzne pseudonymy. Dosť dlhý čas o tom nevedeli v redakcii a ani ľudia, ktorí to čítali.“

V roku 1963 získal jeho rukopis ocenenie na festivale Jaroslava Haška v českej Lipnici a súčasťou ceny bolo aj vydanie zbierky humoresiek Netypické príbehy (vyd. Naše vojsko). Vyšli pod pseudonymom Miroslav Kostka. „Mal som tam jednu bájku, v ktorej vystupoval starý múdry Gunár, a toho sa chytili cenzori, že ,Husáka nám tu glorifikovať nikto nebude!’ – a tak som musel spraviť z gunára moriaka.“

Po návrate z vojenčiny od roku 1956 krátky čas pracoval v novovzniknutom mesačníku Mladá tvorba a nastúpil ako redaktor týždenníka Kultúrny život, v ktorom bol až do jeho zániku v septembri 1968. „Síce som začínal ako kritik, písal som recenzie o súčasnej slovenskej a českej próze do Kultúrneho života, Mladej tvorby, Slovenských pohľadov a kdekade inde, ale čoskoro som prišiel na to, že väčšina takejto knižnej produkcie ma nebaví – bez toho, aby som rozmýšľal nad následkami, vrátil som sa k tomu, čo ma bavilo, vrátil som sa k dobrodružnej literatúre, veľmi rýchlo som začal recenzovať detektívky a písať o humore. To sa vtedy bralo ako neseriózna literatúra, takže popri ľuďoch, ktorí mali niekoľko esejí o poézii, alebo dve básnické zbierky, kde som sa ja mohol so svojím Old Shatterhandom alebo Buffalo Billom tlačiť na Parnas! Necítil som sa ale na druhej strane ukrivdený, pretože to boli veci, ktoré ma bavili a bol som rád a spokojný, že ich môžem robiť.“

V roku 1969 sa stal riaditeľom Divadla na korze. „Bol to najkrajší rok môjho života. V Divadle na korze bol obrovský náboj, elán, dravá chuť do života, tvorivé vzopätie. Hoci bol deprimujúci rok 1969, keď tu už naplno vládli okupanti, chystala sa normalizácia a začali vyhadzovať prvých ľudí, tvorivú atmosféru to nepribrzdilo, stále vládla ofenzíva otvorených prejavov a predstáv. Korzo vychovávalo obecenstvo, posúvalo ho ďalej, nepodkladalo sa mu.“ Normalizácia zasiahla aj Kornela Földváriho. Po 18 mesiacoch ho 13. februára 1970, v deň 38. narodenín, prepustili a až do Nežnej revolúcie pracoval ako „obchodná referentka – našťastie bez hormonálnych zmien“ v Slovenskej literárnej agentúre LITA.

„Keď som bol redaktorom v Kultúrnom živote, zakaždým, keď sme odovzdali podklady do tlačiarne, cítil som sa smrteľne unavený, ale bol to taký príjemný pocit, ako keď si človek povie, že narúbe hŕbu dreva a naozaj ju narúbe, zostane po ňom robota. V LITE som mal únavu z nečinnosti, to bolo deprimujúce. Samozrejme som čítal, ale nejako ma to nenapĺňalo. Týždeň pred päťdesiatkou mi prvýkrát zmerali tlak, lebo mi niekoľko dní tiekla krv z nosa, a doktorka diktovala do chorobopisu: ,menovaný bol redaktor, čo je zamestnanie, ktoré vyvoláva vysoký tlak a problémy so srdcom’ a ja som jej povedal: ,pani doktorka, ja nemám vysoký tlak z toho, že som bol redaktor, ja mám vysoký tlak z toho, že nie som redaktor.’“ Počas oficiálneho zákazu publikovania vydal len jednu tenkú monografiu o výtvarníkovi Dušanovi Polakovičovi v roku 1987 podpísanú svojím kamarátom Pavlom Miškovičom a sporadicky uverejňoval pod rôznymi pseudonymami doslovy ku knihám a prekladal z nemčiny.

Od roku 1990 bol prvým námestníkom ministra kultúry SR a po nástupe mečiarizmu bol po roku 1992 až do dôchodku dramaturgom divadla Štúdio L+S v Bratislave.

Svoju prvú knihu pod vlastným menom vydal až ako 67-ročný v roku 1999 . „Prišiel za mnou mladý sympatický vydavateľ, ktorého knihy sa mi veľmi páčili a povedal: ,pán Földvári, dajte mi rukopis, ja vám vydám čokoľvek,’ tak som mu povedal, že mám veľa textov zo šesťdesiatych rokov, ktoré nevyšli. V tom čase bol optimista a myslel si, že som sporiadaný autor, tak do katalógu dal zoznam šiestich pripravovaných titulov, z ktorých ani jeden nevyšiel, ale zato vyšli dva celkom iné...“

Vo vydavateľstve KK Bagala vyšli literárno-kritické tituly O stručnosti (1999), Svet pre dvoch (O Lasicovi a Satinskom, 2004), Päťadvadsať (O slovenskej karikatúre, 2005), O karikatúre (2006), O detektívke (2009) a prózy Príbehy z naftalínu (2003) a ...až pod čiernu zem (2014) . V Divadelnom ústave vyšla kniha rozhovorov Kornel Földvári (2014) a Literárne informačné centrum vydalo biografickú knihu O sebe (2017).

„Závidím mladej generácii, pokiaľ je schopná čítať,“ zvykol hovorievať Kornel Földvári na besedách, „závidím pôžitok z kníh, ktoré budú čítať prvý raz, pretože ja, keď si ich znovu prečítam teraz, nezažijem to nadšenie, ktoré človeka roztrasie tak, že cíti srdce až v krku – Ježiši, to je dobre napísané! – že ho nesú vlny príbehu a je mu ľúto vždy, keď je tam napísané KONIEC.“

Kornel Földvári umrel 26. marca 2015 v Bratislave vo veku 83 rokov, je pochovaný na Vrakunskom cintoríne.

Ukážka z knihy

Uvedomujem si vopred, že tieto meditácie sa pri najlepšej vôli nedostanú asi ďalej ako k improvizáciám a dohadom; problematika totiž ďaleko prekračuje rámec literatúry. Aj keď ide, samozrejme, o diela, na ktoré sa vzťahujú tie isté zásady ako na celú literatúru, exaktný rozbor a definíciu tzv. oddychového či zábavného čítania by mohol podať predovšetkým sociológ v spolupráci s psychológom a pedagógom. Darmo bude literárny kritik schvaľovať či odsudzovať jej úroveň alebo rekonštruovať jej vývinové tendencie (čím, samozrejme, netvrdím, že to nie je jeho povinnosťou), o príčinách jej popularity nepovie pravdepodobne nič, alebo len zlomok. A ak sa občas „zníži“ až k tomu, aby sa ju pokúsil rozdrviť v mene „vyššej“ literatúry, nevyhnutne je odsúdený na neúspech. Odolala dokonca inkvizičnému ohňu a šrotovaniu v období rozvinutého schematizmu, keď ju považovali nielen za škodlivú, ale priamo za reakčnú, pretože vraj odvádza pozornosť pracujúcich od každodenného života. Ak totiž mienime zotrvať v zdedenej viere, že priemerný človek ešte aj dnes okrem driemania pri televízii či návšteve kina i číta, treba povedať, že vznik tejto literatúry si nevynútil nijaký umelecký manifest či móda, ale priam existenčná nevyhnutnosť každodenného života.

Čo teda vlastne je to oddychové a zábavné čítanie? Dobrodružná literatúra všetkého druhu, poviete si. Lenže časy, keď dokonca i Pravda vydávala dobrodružnú edíciu Kľúč, v ktorej vyšiel Šajnin či London, ale aj Doyle a Zane Grey, patria už, žiaľ, definitívne len medzi zabudnuté svetlé stránky histórie našej edičnej politiky. Hoci nemožno povedať, že by sa dosť nových kníh netvárilo dobrodružne, v skutočnosti sa dobrodružná literatúra zjavuje v edičných plánoch bez pevnej koncepcie (i keď fakt, že dielo vyjde v Dobrodružných románoch či v edícii Stopy ešte vonkoncom nezaručuje jeho kvality, ba neraz ani to nie, aby naozaj bolo dobrodružné). Takže jej funkcie preberá kadečo. Podľa individuálneho vkusu čitateľov sa oddychovým čítaním stávajú nielen cestopisy či napr. špionážne alebo senzáciou podfarbené knihy o zákulisí nacistického Nemecka, ale aj Mináčova dvojnovela Nikdy nie si sama či Blažkovej Nylonový mesiac (a možno ešte viac prózy z knihy Jahniatko a grandi), hoci obaja autori mali nepochybne tie najvyššie literárne ambície. Ale vráťme sa od parafrázovania Palackého „Keď oddychové čítanie nie je, musia si ho čitatelia stvoriť“, ktoré by nám skúmanie priveľmi zauzlilo, k všeobecne uznávanej rovnici – „Oddychové čítanie = dobrodružstvo“!

Ľudská činnosť a ľudský život sa čoraz väčšmi špecializujú. Ak nehovoríme o výnimočných špičkových zjavoch, či si to priznávame a či nie, čoraz väčšmi sa automatizujú nielen pracovné procesy a u ľudských mláďat kolobeh vyučovania, ale aj voľný čas. Na jednej strane je tempo života čoraz závratnejšie, na druhej to súčasne značí, že človek pobieha síce stále rýchlejšie, ale na svojom vymedzenom úseku a do druhých ani nenakukne. Rýchlosť života je teda nepriamo úmerná k jeho mnohostrannosti a množstvu zážitkov – presne tak, ako kedysi cestujúci videli oveľa viac z krajiny sediac v dostavníku než dnes z okna transkontinentálneho expresu či lietadla. Poistným ventilom, ktorý vyrovnáva prílišné napätie, sa tu stáva práve oddychové čítanie. Čitateľ pri ňom vypne, preladí sa do iných polôh. Ak naša technika nie je predbežne tak ďaleko, aby sa človek mohol po práci rekreovať v podivuhodných exotických krajinách, hravo sa do nich prenesie v duchu. Únik? Nenazval by som to tak, aspoň u zdrvujúcej väčšiny čitateľov nie. Skôr aktívny odpočinok, naberanie nových síl. Okrem toho vybitie podvedomej túžby každého z nás po romantike, potláčanej každodennými starosťami a problémami. Medzi dobrodruhmi, ktorí vzdorujú spiknutiu okolia, osudu i celému vesmíru, sa človek prestáva cítiť jedným z koliesok a aspoň v oslnivom lete fantázie sa stáva rovnocenným partnerom týchto celých chlapov, realizuje svoj sen o aktivite iného druhu, než ju preukazuje vo všednom živote. Dobrodružstvo dáva žiarivé farby šedivej každodennosti. Je vzpružujúcou injekciou, vitamínom pre každý deň...  

(str. 148)