Veľká láska je desiatou knihou úspešného slovenského prozaika Ballu, laureáta ceny Anasoft litera.

Balla — hlavný alchymista súčasnej slovenskej prózy — je nepochybne jedným z najzaujímavejších súčasných spisovateľov strednej Európy. Preňho je kvapka vody rovnako zaujímavá a celistvá ako celé univerzum, biblická postava je rovnako súčasná ako kolega z práce a ten najvšednejší obytný blok, ktorý vidí z okna, je rovnako blízky, zároveň však vzdialený a tajuplný ako planéta Merkúr... (Jacek Bukowski, Warszawa)

Ballova nová kniha upúta svojím čiernym humorom a prenikavou iróniou, neustálym znižovaním tzv. vysokých tém, ale i takmer gnómickými výpoveďami o vzťahoch medzi mužom a ženou, rodičmi a deťmi, jednotlivcom a spoločnosťou. Aj keď z čítania pramení, parafrázujúc narátora, často smútok a melanchólia, Ballov rukopis aj rozosmieva. Veľká láska je hlboko ľudská, múdra kniha. (Marta Součková)

ÚRYVKY Z KNIHY

Žena chce mať príťažlivé telo, aby ju manžel neopustil, a manžel chce mať hladké svalnaté brucho, lebo chce imponovať susedke, ale zároveň sa bojí, aby neprišiel o manželku a zaužívané rituály a aby od neho s manželkou neodišiel aj jeho syn, v ktorom sa vidí a ktorý čoskoro preberie žezlo v rodine, lebo taký je kolotoč života a smrti, lunapark generácií. Kto by sa za toto nepoďakoval Bohu?

***

Keby ho v tom momente hodili do vody, neplával by.

Prúd by ho unášal ako kus dreva, potom by klesol pod hladinu.

Ryby s vypúlenými očami by sa okolo neho šinuli bez strachu.

Poznajú ryby strach?

On pozná hanbu: hanbil by sa plávať.

Plávanie je prejav pudu sebazáchovy.

Plával by Dalajláma?

Plával by Buddha?

Čosi strašné v ňom mu odvetilo: plávali by.

Tak skoncoval s Dalajlámom a buddhizmom, ale inak nevyriešil nič.

***

Za dverami kancelárie ho vystrelo.

Lekár skonštatoval, že šlo o bežnú slabosť.

To sa stáva, nik nevie, kedy a prečo.

Náhodou?

Smutne sa na lekára pozrel:

„Myslím, že ma riadia na diaľku. Neviem to dobre opísať, oni nechcú byť dobre opísaní. Kedykoľvek ma vypnú a nie je vylúčené, že po nasledujúcom vypnutí ma už nezapnú. Niekedy vôbec necítime, že sme riadení zvonka, ani ja to vždy necítim, ale to, že niečo necítim, ma neoklame! Kým tamtí potrebujú moju myseľ, pokyny prichádzajú, ale potom otočia vypínačom a vy to nazvete alzheimer, demencia a čo ja viem, čo ešte. Telo, ktoré patrilo k mysli, odpracú do zeme, na to sú rituály. Tradície! Pán doktor, včera som videl film Stoker, hlavná postava v jednej scéne, neviem, prečo to bolo v kuchyni, čítala Encyklopédiu pohrebných rituálov. Poviem vám, užitočná lektúra!“

Lekár ho poklepkal po pleci:

„Hovoríte, že vami manipulujú, ale v skutočnosti si iba strašne želáte, aby vami manipulovali. Bojíte sa prázdnoty, do ktorej sa prepadáte, keď si uvedomíte, že nad vami nikoho niet. Ako zúfalo si želáme, aby nad nami niekto bol! Aby sa ukázalo, že celý ateizmus je humbug! Strach a bludy kŕčovito vydávame za cnosť, za prejav pokory, úcty k tradíciám, za pravé poznanie. Boh, Bach, luteránstvo, katolicizmus, hodnoty, láry-fáry!“

„Naozaj ma používajú. A netýka sa to len mysle. Keď sa im zachce, vyberú mi orgány a pošlú ich do Albánska. Alebo skôr do Kosova. Preto naša vláda neuznáva Kosovo. Takto ma chce ochrániť. Robí, čo môže. Bojí sa o moje komponenty, napríklad o pečeň, ale musí to tajiť, v rámci medzinárodno-právnej korektnosti, preto niekedy na tých tlačovkách vzniká dojem, že vláda klame, že pán premiér je zlý, ale on je dobrý, on ma chráni, chápete, ako občana!“

„Urobíme vyšetrenia, dobre? Zavolám sestričku. Potom nasadíme medikamenty.“