Román Rukojemník – jediná prozaická kniha slovenského básnika Ivana Štrpku – vychádza v treťom vydaní. A hoci venovanie znie Dežovi s pozdravom, kniha nemá memoárový charakter, ani nie je písaná ako denníkový záznam alebo spomienky na kamaráta hudobníka Deža Ursinyho, pre ktorého vyše dve desaťročia písal texty piesní k jeho albumom. Je len symbolickou poctou, Ivan Štrpka napísal výsostne prozaický, fantazijný text, v ktorom je „sugestívne zachytený nostalgicko-mystický a alegoricko-poetický obraz životnej púte“.

Čitateľa očarí bizarná básnická krajina, kde žijú ľudia-symboly, kde vládne Armáda. Postavy, s ktorými sa stretáme, sú symbolmi moci alebo symbolmi vzdoru či tichého prežívania. „Uprostred nekonečnej tichej vojny, ktorej hluk nepočujem a zmysel nepoznám, precitám do rána ako do prázdneho zrkadla... (str. 9)

Tretie vydanie tohto románu vychádza s ilustráciami maliara Vlada Popoviča.

RECENZIA

Štrpkov román Rukojemník nie je venovaný Dežovi, je tam napísané „Dežovi s pozdravom“

Ako písať recenziu na text, ktorý je sám Vecou, čo sa sama zdôvodňuje? Ako recenzovať pulzar? Aspoň nemusíme dumať nad tým, či je to próza, táto „Stratená Vec, Ktorá Nemá Meno“. Čiže poriadna otázka rozhýbe Oceán slov a vy sa môžete pýtať, koľko chcete: Čo toto má byť? Pri normálnom slimačom čítaní priamo z vecí ste predsa aj vy činiteľmi v podobenstve a zároveň ho rozprávate podľa možností rozprávania; veď práve to! Udržať rozprávanie pri živote, to je „Rukojemník“.

Možno je ten Dežo v Štrpkovom románe fikciou, ale len natoľko, ako je fikciou všetko, samozrejme, vrátane nás. Román Rukojemník je nie venovaný Dežovi, ako som už kdesi čítal, je tam napísané „Dežovi s pozdravom“. Veru tak! Dovoľte, aby som vás upozornil na prvých 30 trochu hermetických strán, ku ktorým sa vrátite už zajtra, aby ste preverili všetky predložky a spojky a povrchy slov, ktoré vytvárajú zatiaľ iba rozvírenú morskú hladinu v tom mapovom štvorci, kde sa o chvíľu vynorí kus novej pevniny! (Spomeňte si na vyvretý ostrov Surtsey, rok 1963 pri Islande!) Autor vás pripravuje na pobyt, ukolísava vás ako lekár pred operáciou, učí abecedu, a to všetko v jednej oceánskej vlne, ktorá vás poriadne na začiatku oplákne alebo zmetie hneď. Je to však čistá obrana, prepáčte. Takže až na 31. strane sa udeje Dežova prezentácia: „Je to spevák, teda presnejšie povedané, občas spieva vlastné pesničky.“ A práve táto nevinná „prezentácia“ je po prvej vlne viet fantastickým podnetom na spozornenie – už vám neunikne ani náznak trbletu v kóane, ktorý bude prehodený hoci „len aby reč nestála“ alebo „namiesto mlčiaceho rádia“, alebo „zamrmlaného“ vo vnútornej priamej reči Niektorého z Rozprávačov. Dobré uši pre prosté slovenské kóany mal aj Dežo, ba aj ten Tretí, ktorého si stvorí medzi seba každá poriadna Dvojica.

Štrpkova „Stratená Vec, Ktorá Nemá Meno“ a Dežova „Čierna Perla“ a prípadne aj vaše meno tej Veci, to všetko ako problém odlieta, keďže išlo a ide o iný princíp komunikácie, o odclonený pohľad, o bázu všetkých živých rukojemníkov. A predsa, práve preto, z difúzneho svetla zažiari bod a reťazí sa od významu k zmyslu. A Slovo žije práve v evanjeliu Nelipnutia na slove!

Druhá časť románu – Putovanie s Dežom – sa už odohráva na dohľad, nepotrebuje už toľko ráz striedať ďalekohľad a mikroskop, viac sa hýbe kamera, naozaj „pracuje“, zvukári a osvetľovači robia všetko, čo sa dá, psychológovia, mágovia, logisti stoja za režisérom a Starí Pútnici (Kerouac, Joyce, Nossack, atď.) usmerňujú džíp v meteliciach a v teplotných rozhraniach. A sem-tam sú vo filme-texte niektoré miesta perforované, takže vznikajú priezory do iných svetov. Mnohé nádherné vety udržiavajú rytmus tej divokej jazdy a mnohé slová chutia ako diamantový prach alebo ryba po pôste. A toto všetko sa začína a aj končí Dežovou otázkou „Kde to sme?“ A Dežove texty-spovede, výpovede či listy sú celkom blankytné na inak bielych stránkach, to je hádam to najpodivuhodnejšie, čo sa dá dosiahnuť. Viem len toľko, že tento farebný efekt sa pripravuje na Oceáne už od rána, ale ak ten proces chcete rozlúštiť, musíte hľadieť do celého svetelného spektra a zároveň platiť, platiť, platiť očami, aby ste získali zrak pre hlbinu v slnečnej hodine. Žiaľ. Niektoré texty nie sú ničím iným ako kúskami vlastnej kože medzi doskami obalu knihy.

V tretej časti „románu“ – Všetci v jednom – priestor náhle zintímnie, ozvú sa ešte hlasy heteroným, hoci im slov ubúda, krokov k cieľu už nie je 13 – i keď to Dežo ešte tvrdí. Dežovo uzdravovanie má svoj vlastný nový rytmus a ten už prijíma aj autorská reč: poskakujúca lopta, ktorej tieň na stene sa toľko ráz mihol v texte, sa končí v našich rukách, na chvíľu znehybnie. Pre ňu je ešte pár možností, pre nás vlastne iba jedna. Vo verzii Ivana Štrpku znie takto: „Na chvejúcu sa bledú ľavačku si naťahujem rukavicu, ktorú strhol Dežo pri úteku na svitaní v Meste S z ruky toho, čomu hovoríme Prvý Džin. Je hladká, poddajná, príjemne priľnavá, absolútne čierna. Rýchlo nadobúda vernú farbu mojej pokožky. Má telesnú teplotu. Po krvi ani stopy. Uprostred dlane na nej zreteľne vystupuje známy hadovitý znak. Zľahka v nej zvieram všetkých päť prstov. Sedí mi. Drží ma. Padne mi ako uliata.“ Myslím, že aj v Archíve Armády zaznamenali vydanie Štrpkovej knihy ako „zvláštnu udalosť“ a pripájajú sa s pozdravom Dežovi. Áno, sme všetci v jednom pozdrave.

Ivan Laučík

Denník SME, 14.6.1999

O AUTOROVI

Ivan Štrpka (*1944) patrí k najvýznamnejším slovenským básnikom. Okrem básnickej, esejistickej a publicistickej tvorby napísal jedinečný román Rukojemník. Venuje sa tiež prekladaniu z portugalčiny a španielčiny. Spolupracoval na hudobných projektoch Deža Ursinyho ako básnický textár.

UKÁŽKY Z KNIHY

UPROSTRED NEKONEČNEJ TICHEJ VOJNY, ktorej hluk nepočujem a zmysel nepoznám, precitám do rána ako do prázdneho zrkadla.

Pohybovať sa jeho vnútrom je také anjelsky ľahké, že najmenší záblesk spomienky na voľný pohyb vzduchom mi prichodí ako prechod odporujúcou blanou tmy, brodenie sa tuhnúcim asfaltom.

Sám pohľad je tým zrkadlom. Necudne naho striehnucim na to, čomu sa bez clonenia odovzdá. A na to, čo súčasne v sebe obsiahne a polapí.

Deň sa začína touto priľnavou, šokujúco konečnou nahotou, ktorú zo seba nemôžeme sňať. V okamihu svojho obnaženia prakticky ruší všetky jednotlivé objekty, taviac a zlievajúc ich na okamih do Jedného.

Počujem škrek, krátky signál, volanie vo farbe škripotavo zachrípnutej hrdličky. Vzápätí za ním jasný hlas, tlmený výkrik, skôr dôverný šepot.

Na začiatku tej krátkej naliehavej vety sa z vysokého húštia Živého Plota vynára čiasi ešte rozospatá tvár. Uprene hľadí na mňa. A vnára sa späť do nehybnej džungle zeleného lístia, na ktorom ešte kde-tu svietia drobné kvapky.

V svietivom ráne tu po nej zostáva len číra ozvena naliehavo vyrieknutých slov: „Všemocný je fuč! Je fuč!“

Abadon?

Ale môže to byť pokojne aj Krivý Tieň.

Alebo Ján? Či Blen? Brat so Sestrou? Balvan?

Ani veľmi nezáleží na tom. Napokon, celkom ľahko to môžem byť aj ja.

V tomto príbehu je to takmer jedno.

Všetci sme v istom zmysle všetko.

Všetci sme všetkým, v istom zmysle tohto príbehu.

 

***

 

VEDIEME VOJNU, KTORÚ MOŽNO VYHRAŤ IBA BEZ BOJA. Začína sa hĺbením Jamy. Ale ešte skôr, pred prvým vrypom, pred prvým agresívnym dotykom so zemou sa všetko dokonale premyslí, preráta, naplánuje a zakreslí do tajných máp hlboko v tichých Kanceláriách Armády. V ich nepreniknuteľných šerých útrobách, za vysokými hermeticky uzavretými dverami štábu, sme Armádou až bezvýhradne, viacej než kdekoľvek inde na svete. Až po končeky spálených a ostrihaných vlasov. Až po podošvy bojom rozpálených topánok.

Sklonení nad šiframi a nad mapami tak sústredene, až cítime ľahučký prievan na líci. Pomaly sa plazí medzi ním a hladkou holou doskou stola. Ten takmer nepostrehnuteľný posun sústreďuje a vyjadruje celú rozľahlosť týchto v nepravdepodobných tupých uhloch rozlievajúcich sa chodieb a sál, ktoré monotónne vysielajú ako prázdne akváriá výstražné signalizačné svetlá Armády.

Sústredení, takmer v ľahkej demencii polospánku, vhodnej na prijímanie správ z (Tisíc a jednej) noci.

Ľahučký, celkom vymyslený pavúk nám tisíckami tenulinkých nôžok beží po bledom predlaktí, premietajúc do tmy svoje gigantické pohyby.

Vojnu nemožno, z dôvodov prísneho utajenia, charakterizovať presnejšie.

Povedzme, že má krycie označenie Vojna s druhým brehom. Tajná vojna s druhým koncom palice a s nami. Viac neprezradím.

Veľké slová! A malý, sotva viditeľný šramot sa dňom i nocou neúnavne zahrýza do háld živých obrazov, šifier a náznakov vŕšiacich sa na dlhých tichých chodbách Kancelárií Armády.

 

***

 

ZA ZATVORENÝMI DVERAMI KANCELÁRIE ARMÁDY, na jej dvoroch aj v divých záhradách hovoríme celkom samozrejme „my“, ale pre kohokoľvek z nás to môže prosto v istej chvíli značiť „jeden“. V istej chvíli...

Napríklad taký Abadon alebo Blen alebo Ján alebo Súrodenci – Brat a Sestra, Balvan alebo Krivý Tieň. Alebo hoci ja.

Ján zapichuje uprostred pláne zafúľanú bielu vlajku s obrovskou dierou trepotajúcou sa v nej.

Od skorého rána vytrvalo pokračujeme v kopaní. Hĺbime Jamu. Vojna pokračuje.

Pozorne sledujeme všetky drobné nálezy v tvrdých aj mastných vrstvách hliny, kamenia, piesku, popola a odpadu.

Na pevných stenách Jamy sa pred nami odkrýva akýsi veľký, ťažko čitateľný obraz. Ale čoho? Vo vrstvách bez zjavnej chronológie, chaoticky prekrývajúcich sa, bez kódu a akejkoľvek mierky na rozlíšenie.

Všade tu belostne svietia časti mladých kostí a oslepivé vápno starých strúchnivených častí akýchsi malých aj obrovských zvierat či bytostí, čo prepadli dávno čírej melanchólii pomalého rozpadu.

Znova a znova to rozpačito ochutnávame Na končeku. Na samom konci jazyka.

Nemá to chuť. Len akýsi slabý, malý, zvetraný, starý, sladkasto potuchnutý pach. Pachuť, aká býva vo vnútornostiach zákulisia dlhými dažďami súženého bábkového divadla aj v starej plesnivej plynovej maske s filtrom pevne uzavretým celé roky. Ako to predpotopné kondenzované mlieko v zhrdzavených konzervách UNNRA, beznádejne zabudnutých na Starej Povale Kancelárie Armády.

Tečie z nás pot. A spolu s prachom nám robí živé mapy na koži. Máme rozbité kolená a čerstvo mokvajúce rany na lakťoch. Slnko páli a praží. A rozohráva do čoraz strmších výšok náš zvedavý smäd.

Vytrvalo prehlbujeme. Rozširujeme Jamu. Je centrom, rastúcim oporným bodom našej stratégie, ktorý rastie každý deň. Mizneme, strácame sa v nej čoraz viac.

„Rozlieva sa,“ hovoríme so smiechom, vzrušene alebo celkom lakonicky, hlasno komentujúc všetky drobné objavy v nej.

Ale na súmraku tíchneme a s náhlou stiesnenosťou, ktorá vymoká z našich zrazu pritlmených, privláčnych a príliš opatrných pohybov, ideme domov unavení spať.

(str. 11-15)