Literárny kritik Valér Mikula glosuje posledné dvadsaťročie slovenského života a v poslednom rozhovore sa zveruje aj s osobnými spomienkami.

„Kolektívna pamäť býva zväčša mytologická či priam ideologická, tá osobná je skôr citová. Povedal by som, že iba starý človek môže nezištne spomínať, keďže citovo-zážitkové segmenty už nepotrebuje na vytyčovanie svojej celoživotnej trajektórie, ktorú potom prajní ľudia nazvú životným príbehom a neprajní automýtom (ako som ja urobil u Hviezdoslava). My, čo sa už máme kam obzerať, vidíme, že veľa toho nedovidíme, že v nijakom prípade nejde o „príbeh“, skôr o drobné epizódy a najskôr len o výjavy, obrážteky, zvuky, vône, dotyky, pocity (strachy i súcity), no a predovšetkým city.“ (Valér Mikula)

Výber z textov Valéra Mikulu, vydávaný pri príležitosti jeho 70. narodenín, je rozvrhnutý do troch zväzkov: 1. Kritiky, 2. Štúdie a eseje, 3. Rozhovory.

Ukážky z knihy

Na konci mečiarizmu som už nemal nijaké ilúzie, našinci sa už stihli vyfarbiť. Jedna z naozajstných predností života v demokracii je, že skutky ľudí odrážajú ich skutočné chcenie: v konečnom dôsledku konajú tak, ako chcú konať. To za komunizmu, ktorý kládol všelijaké umelé prekážky, nebolo možné, a tak väčšina Slovače bola vtedy ušľachtilá. Dnes už pretvárka nie je povinná, pohnútky sú silné a zábrany slabé, sujet už nič nehatí, všetky hate i gate sú spustené, nie div, že ľudia sú rozbujdošení a divé svine premnožené.

(str. 30)

V normalizačných 70. rokoch ťažko nájdeme nejaké svetlé miesto – nazvať ich dobou temna by však bol prisilný výraz na to trápne desaťročie, skôr dobou šede (veď tá farba aj všade prevládala). V 80. rokoch sa jednoznačne skvie ich skvelý koniec – november ’89 ako svetlo na konci komunistického tunela (vtedy sme ešte netušili, že čoskoro sa zrodia nové „tunely“). Deväťdesiate roky boli „šialené“, anarchistické, čo kultúre prospelo, menej už budovaniu štátu. V každom prípade eufória zo slobody v ich prvej polovici stála za to. Ako sa dnes hovorí, užívali sme si to. Tí, čo už vtedy namiesto eufórie triezvo pracovali na svojom zbohatnutí, si dnes „užívajú“ svoje bohatstvo, lenže tie dva zážitky sa nedajú porovnať. Búrať komunizmus, to bol „adrenalín“, kým tú nudu budovať kapitalizmus sme už prenechali komunistom… „Nulté“ roky, či ako ste ešte výstižnejšie napísali, roky 00, to je už ono budovanie kapitalizmu, z ktorého aspoň mne v pamäti nič žiarivého neutkvelo, rovnako ako z aktuálneho desaťročia, ktoré ešte nie je ani v polovici, ale už vidno, že sa rysuje tiež také polovičaté, neslané-nemastné, ani ryba, ani rak. Celkovo sa mi však javí, že sa to tu postupne zlepšuje, ale takými cikcakmi, že hovoriť o vedomom smerovaní k lepšiemu by bolo priodvážne.

(str. 58)

Nespomínam si, či som vôbec niekedy mal nejaké plány. Asi aj áno, ale odkedy som pred šestnástimi rokmi ušiel hrobárovi z lopaty (z čreva mi odfikli zlý nádor veľký ako päsť), zásadne nič dopredu neplánujem – okrem turistických túr, aj to len na deň-dva dopredu, lebo na dlhšie počasiarom predpoveď zlyháva. Aj na dovolenky chodíme iba last minute. Vôbec, navrhujem, aby stredoveký princíp memento mori bol nahradený moderným princípom last minute. Tento pôvodne obchodný trik, ako nás vylákať na cesty „za hranice všedných dní“, by mohol byť aj návodom, ako denne žiť nekaždodenne, s plným uvedomovaním si nesamozrejmosti prítomnej chvíle, vychutnávať si každú minútu tak, akoby bola posledná…

(str. 144)