V 3. zväzku súborného diela talentovaného Václava Pankovčína sú zaradené jeho dve posledné knihy zo študentského i nemocničného prostredia v Bratislave a rukopis románu z pozostalosti Lináres, ktorý sa odohráva na vidieku východného Slovenska. Ilustrácie Fero Guldan.

Pankovčínove rozsiahlejšie prózy majú zväčša spoločnú kompozíciu, ale tým, že sa každá odohráva niekde inde a každá má iné zacielenie, tvoria výrazný celok, zaujímavý aj v pozadí jeho vydarenej poviedkovej tvorby, ale aj slovenskej prózy (nielen) 90. rokov. ((Viera Prokešová)

Vyhľadával a priťahoval situácie, ktoré sa nikomu inému nemohli stať – nie preto, žeby ho obišli, ale Vašo Pankovčín chodil po svete s otvorenými očami, videl aj celkom  neviditeľné veci a javy, svet za zrkadlom, a tam bol rovnako doma ako v Papíne či Bratislave, alebo niekde v Makonde či inom neexistujúcom meste Latinskej Ameriky. (Veronika Šikulová)

Lináres je román o konci sveta, ale veľmi pozitívny. Je skôr o konci sveta v nás. Lináres je mestečko v južnej Andalúzii neďaleko Malagy. Hneď vedľa je Banos de la Encina, nádherný kraj, kde sú olivové háje, jazerá, priehrady a sú tam aj krásni ľudia, ktorí sa naozaj podobajú komukoľvek z hociktorej horskej dediny na Slovensku. Na Slovensku síce nie sú býčie zápasy ako v Lináres, ale ľudia sú veľmi podobní a rovnako ako v Lináres očakávajú zmenu, koniec, alebo začiatok niečoho nového. Myslím si, že tento román je nielen o svete, ktorý je v nás a o zániku niektorých hodnôt v nás, ale aj o tom, ako sa dá pozerať aj do budúcnosti. (Václav Pankovčín)

Ukážky z knihy

Bláznivého Ďuňďu poznali celé generácie študentov a všetci zamestnanci Internátu. Kedysi študoval právo. V treťom ročníku vyletel zo skúšky. Neurobil ju ani na druhý a ani na tretí raz. Dostal dekanský termín. Na ten už neprišiel. Zbláznil sa. Vyhodili ho zo školy: mesiac bol v Pezinku na psychiatrii po tom, čo sa pokúsil o samovraždu. Nemal nikoho, len starú mamu kdesi na východe, ale k tej sa už nevrátil. Ostal v študentskom mestečku a nikto sa ho neopovážil vyhnať. Zamestnali ho ako pomocnú silu. Na pol úväzku. Odvtedy zbiera smetie okolo budov a upratuje pri kontajneroch v suteréne.

Dali mu izbičku na Barakoch, neskôr v prvom suteréne Internátu – s malým okienkom a umývadlom; dali mu montérky, lopatu, metlu, fúrik, igelitové vrecia a palicu s klincom na konci a prestali sa oňho zaujímať. Čo zvláštne našiel medzi smetím, to si nechal. Najradšej si nechával zošity a skriptá. Mal ich v izbičke tisíce. Zo všetkých možných odborov: po študentoch medicíny, techniky, matematiky, filozofie, jazykov, prírodovedy… Po večeroch si v nich listoval.

Druhý okruh cenností: hodinky, retiazky, prstene, náušnice, náramky, kľúče, kľúčenky, električenky, preukazy, perá, ceruzky, gombíky, šminky a kadejaké iné vzácnosti.

(str. 7, Polárny motýľ)

„Bola som u právnika,“ šepkala, aby sme nepočuli, ale dedo bol nahluchlý, a tak musela šepkať dosť hlasno. „Právnik povedal, že to musíš podpísať, vieš?“

Dedo vzal do rúk papier.

„Veď je čistý.“

Bosorka sa obzrela na nás, či nepočúvame. Tvárili sme sa, že skúmame povrch plafóna: bol krivý, omietnutý neohrabane.

„Vieš, to sa tam potom dopíše, ešte sme to nestihli sformulovať, ale právnik to ešte dnes naklepe, len to tu dole podpíš,“ nabádala deda Stará Bosorka.

„Nie,“ povedal, „to počká, keď sa vrátim z nemocnice.“

Bosorka sa rozplakala: „A čo, keď s tebou bude ešte horšie, čo keď mi tu umrieš? No čo si my dve potom počneme?“

Utrela si slzy bielou vreckovôčkou.

„Ty by si nemusel nič, kým si tu poležíš, ja vybavím celý prevod. Aj právnik má teraz dosť času, aby to dal do poriadku. Na ten papier sa len dopíše, že súhlasíš s tým, aby sa to prepísalo na mňa, nič iné.“

Dedo bez diagnózy sa asi prvýkrát v živote Starej Bosorke naozajstné vzoprel: pokrkval papier a hodil ho na zem.

„Nič nepodpíšem! Ešte nezomieram.“

(str. 250, K-85)

V Linárese ho roku 1924 nechali olaskí Cigáni, keď prechádzali dolinou. Na krku mal zavesenú tabuľku s textom v dvoch jazykoch: volá sa Paolo Fabíni, narodil sa pred dvoma rokmi 28. augusta na sviatok svätého Augustína. Na tomto svete nikoho nemá.

Bol september, noc bola teplá a od severozápadu povieval vlhký vzduch. Traja chlapi ležali okolo ohňa, jeden z nich si ukrajoval z práve upečenej slaniny s cibuľou. Opodiaľ sa pásli kone. Chlap dojedol, zapálil si cigaretu a povedal ostatným, že sa ešte ide pozrieť na kone.

„Akoby niečo zavetrili,“ povedal. „Sú nepokojné.“

„Možno vlk.“

Chlap obišiel stádo osemnástich koní, občas sa pristavil a vytriešťal oči do tmy, osvetľovanej len svitom hviezd.

Nevidel nič.

A kone boli nepokojné.

„Nepáči sa mi to,“ povedal, keď sa vrátil k ohňu. „Kone sa plašia, ale nič som nevidel.“

Starší chlap, prezývaný Károľ, sa zababušil do konskej deky.

„Budeš strážiť. My si teraz pospíme,“ povedal. „Keby niečo, zobudíš nás.“

(str. 311, Lináres)

O autorovi

Václav Pankovčín sa narodil 21. mája 1968 v Humennom, vyrastal vo východoslovenskom Papíne. Absolvoval chemické učilište a po maturite dva roky pracoval ako robotník v Chemlone Humenné. V rokoch 1986 – 1990 študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde neskôr aj učil. Aktívne sa zúčastnil Nežnej revolúcie.

Pracoval ako reportér denníkov Telegraf, Smena, SME a Pravda. V spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky pripravoval sériu reportáží o živote Rómov na Slovensku.

Debutoval knihou pre deti Mamut v chladničke (1992) a pre dospelých čitateľov vydal tri zbierky poviedok Asi som neprišiel len tak (1992), Marakéš (1994), Bude to pekný pohreb (1997), novelu Tri ženy pod orechom (1996) a dva romány Polárny motýľ (1997), K-85 (1998). Román Lináres dokončoval niekoľko dní pred svojím náhlym úmrtím 18. januára 1999. Pochovaný je na Vrakunskom cintoríne v Bratislave.

Vo vydavateľstve KK Bagala vyšlo autorovo súborné prozaické dielo v troch zväzkoch.