Zborník najlepších poviedok 28. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získala Jana Ondrušová a prémiami boli ocenení Michal Belej, Lucia Ciranová, Vladimíra Galková, Lucia Gecelovská Kmeťová, Jana Iru, Karin Kissová, Karlos Kolbas, Zdenka Kollárová, Emma Vičanová a Jana Wernerová.

V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedu poroty, štatistické údaje a zoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Do súťaže bolo prijatých 280 súťažných príspevkov a hodnotila ich porota v zložení Karol D. Horváth (predseda), ktorý získal najvyššie ocenenie pred 20 rokmi a členmi poroty boli ďalší traja víťazi súťaže: Balla, Soňa Uriková, Radovan Potočár a autorky, ktoré doteraz získali prémiu trikrát – Vanda Rozenbergová a Barbora Hrínová. A ako sa vyjadril predseda poroty Karol D. Horváth, „najlepšie bude, ak si na ocenené poviedky urobíte názor vy, čitateľky a čitatelia. Pevne totiž verím, že všetky texty z 28. ročníka Poviedky boli vytvorené v prvom rade pre čitateľov, nie pre porotu. Želám vám obohacujúce čítanie.“

Ukážky z knihy

 

„Ľudská postava prikrytá igelitom stráca identitu aj kontúry. Pripomína nábytok zakrytý pri prerábaní bytu. Telo sa stáva (odloženým) projektom. Aj to jej beží hlavou, keď vidí policajtov, ako sa nenútene bavia nad mŕtvym. Vždy si myslela, že telá, ktoré náhodne nachádzajú bez života, uložia do hrubého čierneho vreca, ale tu je len akási nekvalitná bledomodrá sáčkovina. Vyníma sa na pobreží v tragikomickom kontraste so zašednutou vodou...“

(Jana Ondrušová: Telo na pláži)

 

„Evička nikdy nemala problém sa zamilovať. Problematické boli objekty jej túžby. Väčšinou to boli gejovia, ktorí síce o sebe tvrdili, že nie sú gejovia, ale nakoniec boli. Lož má krátke nohy a pravda vždy vyjde najavo.“

(Michal Belej: Legenda o sebaláske, láske Ježišovej a iných srandách)

 

„Počítam míľniky na diaľnici. V duchu kalkulujem, ako veľmi sa od nej vzďaľujem, od mojej bývalej frajerky, nevernice. Schopnosť kvantifikovať to do metrickej sústavy tíši môj vnútorný nepokoj oveľa efektívnejšie ako všetky nahrávky tibetských misiek, ktoré mi Niki stiahla do telefónu. Každý pribúdajúci kilometer znižuje šancu, že do nevernice náhodne narazím na ulici alebo v podniku; že mi potiahne poslednú voľnú stoličku spod zadku, aby naň usadila svoju novú pseudofrajerku.

(Lucia Ciranová: Balasana)

 

„Potom mi bez varovania vyrazila proti tvári. Na to, koľko nosila na ústach lesku, to bola strašná rana. Tylom som vrazila do steny, až to zadunelo na celom poschodí. Miša uvoľnila päsť a obzerala si ju, akoby ani nebola jej. Bolesť som v prvej chvíli necítila žiadnu, ale o niekoľko sekúnd mi niečo zastrelo výhľad. Vystrašene som si nahmatala kožu pod ľavým okom, bola vystúpená a tvrdá ako kosť. Pozrela som na Mišu, iba stisla ústa. Pri pohľade do sklenenej zásteny som zúfalo zavyla. Mal to byť monokel, nie deformácia tváre.)

(Vladimíra Galková: Kamarátky)

 

„Slečna, slečna,“ počula čísi hlas. Potriasol jej ramenom. Otvorila oči a uvidela čiernu tvár s plnými perami. „Slečna, ste v poriadku?“ Pokývala pomaly hlavou a obzrela sa. Ležala na ceste a blokovala premávku. „Poďte,“ povedal hlas a vystrel k nej ruku. Chytila ju a pomaly vstala. Pomohol jej na okraj cesty. „Tu si sadnite a napite sa.“ Sadol si k nej a podal jej fľašu vody. „Moje meno je Yusuf,“ dodal po chvíli a usmial sa.“

(Lucia Gecelovská Kmeťová: Prašná cesta do Kizimkazi)

 

„V kuchyni objavím sestru. Mám ju rada. Má dvadsaťjeden – je odo mňa staršia o deväť a pol roka. Volá sa Soňa a má iného otca. Toho, ktorého naša mama skutočne milovala. Toho, ktorý to nestihol pokaziť. Toho, ktorého postavila na piedestál. Toho, ktorý tragicky zahynul, keď boli zosobášení len rok. Toho, ktorého stratila, keď bola tehotná. Toho, ktorému varila puding, keď sa to dozvedela. Toho, ktorému sa ten môj nikdy nevyrovná.

(Jana Iru: Zima na šiestom poschodí)

 

„Debil päť bol ten nízky. Nemeral ani polovicu toho, koľko priemerný debil v skupine. Utrel si spotené dlane do dlhého zeleného trička s nápisom Always look on the bright side, ktoré mu padalo až pod zadok, a napravil si sivú šiltovku s nápisom pohlavia. Keď sa prihrávalo, nikdy loptu nedostal. Bol tam len preto, aby dvíhal ruky, vyskakoval smerom, ktorým lopta letela, a dával pozor, aby tým vysokým dláždil cestičku priamo ku košu. Robil to dobre...“

(Karin Kissová: Symbiózy)

 

„Až vtedy si všimol, že stará mať čosi drží. Sedela na stoličke, chodidlami obopínala zakrvavený lavór a pod ľavou pazuchou držala hus. Dlaňou ľavej ruky jej pritláčala zobák k spodnej časti krku. Na zátylku tesne za hlavou mala vyšklbané jemné páperie a prerezanú kožu. Krv stekala jarčekmi po oboch stranách dole do lavóra. Kvapka po kvapke. Chlapec si všimol, že nohy má zviazané jutovým špagátom. Takým istým špagátom mala za chrbtom zviazané aj krídla.“

(Karlos Kolbas: Pajko)

 

„V noci ju zobudí šumenie. Voda, pomyslí si. Niekde musí tiecť voda. Vstane. Prejde celý dom. Nič. Chvíľu sedí v obývačke. Potme. Sivý gauč vyzerá ešte sivšie, vo svite mesiaca sa črtajú obrysy nábytku. Nie je ho veľa, neznáša preplnené priestory. A on – jej muž – to rešpektuje. Započúva sa do neodbytného zvuku. „Ššššš...“ Prejde k dverám na chodbu. „Ššššš... šššš...“ Má pocit, že šumenie zosilnelo.“

(Zdenka Kollárová: Pod vodu, tam, kde si ženy šepkajú)

 

„Bicykle si požičali od Jiřího. Staré skladačky potiahnuté hrdzou, ktorým nefungovali brzdy a predné kolesá, neznesiteľne vŕzgali. Pavol sa po piatich kilometroch zvalí do trávy s horiacou hlavou, šiltovku si zabudol. Hana mu vyberá z vlasov popol. Vytiahne z tašky šatku, do ktorej zamotala desiatu. Omrvinky v tráve, na teniskách, za ušami. Ak dostane úpal, nemá komu zavolať. Okrem Jiřího, no aj s ním sa rozprávali krátko. Čo sa oplatí v okolí vidieť a kedy musia vrátiť bicykle.“

(Emma Vičanová: Múzeum Waldemara Matušku je dočasne zatvorené)

 

 

Po večeroch, keď si v kúpeľni mlčky čistia zuby a dívajú sa cez odrazy v zrkadle jeden druhému do očí, spomína na to, ako tu spolu stávali pred rokmi. Úplne nahí. Dnešnú tichú kúpeľňu v spomienkach vymieňa za tú predošlú. Vtedy sa na seba tiež dívali tichom, ale tichom plným nežného napätia. Dnešné mĺkve oči mali vtedy zúžené. A tie zúžené oči mali rozšírené zreničky. Zreničky, ktoré sa nemohli nabažiť jedny druhých. Obchytkávali sa, hladkali a chichotali, a jemu stál a ona vlhla iba preto, že sú spolu v jednej miestnosti.

(Jana Wernerová: Po večeroch)