Smutnosmiešne poviedky o nezvyčajných osobných príbehoch, prerozprávané vnútornými hlasmi ľudí so zvláštnym pohľadom na svet.

KNIHA SA DOSTALA DO FINÁLE CENY ANASOFT LITERA

Na Keratovi spisovateľovi je fascinujúce to isté, čo na Keratovi človekovi – priam neuveriteľné prepojenie hravého vnímania sveta a prvkov nonsensu, surreálna a dada. A to všetko spojené do funkčného celku živým záujmom o všetko okolo seba a veľmi špecifickým humorom, ktorý nemá väčšinu zdrojov v humorne nastavenej situácii, ako býva dobrým zvykom, ale v samotných slovách. Vďaka nekonečnému množstvu neologizmov, čarovných prirovnaní, oxymoronov a iných trópov vo forme aj v obsahu šikovne oscilujú na hranici medzi poéziou a prózou. Kerata nie je autor, ktorý exhibuje príbehom, šokujúcim slovníkom alebo opismi na desať normostrán. On „iba“ natoľko zručne žongluje so slovami, až čitateľ – vnímavý viac na lexiku a syntax než na príbehy – vkĺzne do prúdu slov a nechá sa doniesť do bizarne zábavných jazykových svetov autora Keratu. (Karol D. Horváth)

O autorovi

Laco Kerata sa narodil 1. januára 1961 v Novákoch. Je absolventom divadelnej réžie na VŠMU. Spolu s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založiliv roku 1991 Divadlo STOKA, v ktorom pôsobil do roku 2002, neskôr založil divadelné združenie Med. Napísal viac ako dvadsať divadelných a rozhlasových hier, ktoré sa uvádzali v Českom a Slovenskom rozhlase, ako aj v mnohých divadlách. Pracuje ako režisér v Slovenskom rozhlase, žije v Bratislave. Vydal zbierky poézie Hriešny spánok a Prišiel som, videl som, drámy Rádiové hry a Večera nad mestom, zbierky poviedok Mám sa... a Malé domov, romány Ešte som tu a zostanem, Suché roky a Zlý herec, ktorý sa dostal do finále ceny Anasoft litera a vyšiel aj v českom preklade.

Ukážky z knihy

Vrátili sme sa. Domov. Všetko bolo na inom mieste. Akoby ten byt predtým ani neexistoval. Naši boli pokojní. Nič sa podľa nich nedialo. Nevedel som nájsť svoju izbu. Otec povedal, že na tom nezáleží. Rozhodol som sa svoju izbu hľadať. Život bez izby je čudesný a ja mám rád také obyčajné veci, okrem iného, ešte aj striedmy život. (str. 27)

Ja trieskam v noci do klavíra. Susedia nevedia, čo majú so mnou robiť. Už chceli volať aj políciu. Ale potom si to rozmysleli. Ako by to vyzeralo, že v ich dome žije ktosi, za kým chodí polícia, kto pôjde do basy alebo už v base je, či ktorý došiel z basy a každú chvíľu sa tam môže vrátiť? Bola by to všeobecná hanba celého domu či ulice alebo aj mestečka. Trieskam do klavíra. Susedia si kdesi zohnali hrubšie vankúše. Azda aj mäkšie, aby boli príjemné na uši a líca, aby ich okrem izolovania zvuku ešte hladili, láskali, ako keby mali prispieť k tomu, že im robia život o čosi lepší. (str. 81)

Čítam veľmi rád. Neviem si predstaviť život bez knihy. Nebojte sa, žijem aj normálny bežný život ako ostatní. Mám zážitky pri stretávaní sa s ľuďmi z mäsa a kostí. Považujem sa aj za pomerne sebavedomého jedinca. Sú takí, ktorí ma pokladajú za namysleného. Mojím životom je aj hudba, klasická aj moderná. Pomalá aj rýchla. Občas sa prejdem aj po lese. To nepovažujem za absolútnu prioritu, že by som bez toho nemohol žiť, ale aj tam počuť najrozličnejšie melódie, zvuky. Keď nastane obrovská zhoda okolností, môžete stretnúť aj živé zviera. Lebo tieto tvory sú zvyčajne veľmi plaché. Majú pravdu, treba byť v živote opatrný. Nech si hovoria niektorí, čo len chcú, ale asi to bude všetko zariadené tak, že mám život len jeden. Keď sa mýlim a potom neskôr, keď už by k tomu malo dôjsť, že budem na tom tak, že zomriem a prídem na to, že je to inak, tak to predsa neprekáža. To by bolo také príjemné prekvapenie.

Začal som o tých knihách. Musím si vždy čítať pred spaním. Bez toho nezavriem oči. Nevtiahne ma do seba svet snov, mátoh a prízrakov. Ale ja myslím na tie láskavé mátohy, ktoré majú aj príjemné podoby. Môžu sa podobať aj na niektoré bývalé kolegyne z práce v našej firme, na tie, ktoré sa usmievali, tešili sa z mojich nešikovných vtipov, nechali sa pozvať na kávičku, prípadne voňavý punč či veterník alebo laskonku. Také tie ženy aj slečny či zrelšie pracovníčky, ktoré z najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy nestretnem, také sa objavujú v mojich snoch. Farebných, širokouhlých, panoramatických, 3 Dé a neviem s akým najmodernejším zvukom.

Čítam knihu. Oči už unavené z celodenného zízania na svet štípu. Nechcú preberať tie písmenká, ohrabávať odseky, pretáčať strany. Vťahovať obrazy, slová, hlasy, príbehy, zážitky, aby hlava vstrebávala, vytvárala, hodnotila, rozumela viac či menej.

Prichádzam na to, že som na poslednej strane záverečnej kapitoly. S tými dvoma, o ktorých je v knihe reč, už dlho nebudem. Prestávam poskakovať po ich boku, nepôjdem s nimi po ulici a dívať sa na podivný svet ich očami a súdnosťou. Dosť bolo návštev ich domácností, obývačiek, jedální, kúpeľní aj ich postelí. Najmä ona ma vždy v tej polohe ležmo zaujímala. Na čo myslí?

Posledné riadky. Ono sa to všetko tak akosi čudne skončilo. Niežeby sa to neskončilo, nie je ani jasné, či sa udobrili alebo nie, to vôbec ani nepotrebujem vedieť, cítim, že všetko aj bezo mňa pokračuje ďalej a bude si žiť svojím vlastným životom. Je to presne tak, ako to má byť.

Ale môj zrak dobehne do poslednej bodky a mňa čaká hrozná neistota, či dokážem bez tejto knihy žiť. Mám v knižnici ešte veľa kníh, ktoré som neprečítal. Aj keď som prečítal stovky z nich. Ale či sa do tej ďalšej knihy, ktorú vyberiem z police, dokážem zaboriť. Či ma to všetko, čo sa tam deje, chytí za srdce. Budú sa mi páčiť tie postavy? Alebo možno len tá jedna jediná? Bude mi vyhovovať rytmus? Bude mi stačiť hĺbka tých opisov? Budem spokojný s jazykom, štylistikou, slovosledmi? Bude sa mi páčiť dej? Budú tie kapitoly pre mňa dlhé alebo krátke? Alebo to budú len také samostatné poviedky, ako keby každá z iného súdka, aj keď cítime, že je na nich niečo spoločné? Bude sa to dať čítať pred spánkom v posteli? Budem tú knihu čítať niekedy aj do rána? Alebo vždy veľmi rýchlo zaspím? Som z toho všetkého dosť znepokojený. Tak akosi celkovo. (str. 139)