Milan Hamada (1933) - vyštudoval slovenčinu, literárnu vedu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Po štúdiu pracoval ako redaktor Encyklopedického slovníka vo vydavateľstve Osveta v Martine a neskôr ako redaktor v tom istom vydavateľstve v Bratislave. Od roku 1959 bol interným ašpirantom v Ústave slovenskej literatúry SAV a venoval sa staršej slovenskej literatúre. V 60. rokoch pôsobil aj ako externý redaktor a literárny kritik v Slovenských pohľadoch. Publikoval aj v iných literárnych časopisoch. Po zániku Kultúrneho života bol roku 1969 šéfredaktorom týždenníka Literárny život, ktorý po šiestom čísle zásahom politickej moci Tlačový dozor zrušil. V polovici roku 1972 musel z politických dôvodov z SAV odísť. Potrestaný bol zákazom zamestnania,publikovania a akejkoľvek verejnej činnosti v oblasti kultúry. Po istom čase sa zamestnal v Slovenskej pedagogickej knižnici. Po takmer 20 rokoch sa po Novembri 1989 vrátil na pôvodné pracovisko SAV, kde roku 1993 dosiahol hodnosť doktora vied (DrSc.). Od roku 1993 prednášal externe na Trnavskej univerzite, kde sa stal interným pracovníkom od roku 1998 ako docent a od roku 1999 ako riadny profesor na katedre dejín umenia a kultúry a na katedre politológie. Po založení Obce spisovateľov Slovenska bol jej predsedom (1989-1990). Je autorom početných diel z oblasti literárnej kritiky a kultúrnej histórie. Je nositeľom viacerých ocenení a vyznamenaní, najmä Zlatou medailou SAV (1993), CenouDominika Tatarku (1994) a Radom Ľudovíta štúra I. triedy (2003).

 „Spomínam si na tie dni pred 20 rokmi a najmä na ten deň, keď som rozochvený cestoval nočným rýchlikom spolu so spisovateľmi Zorou Jesenskou a Jozefom Bžochom do Prahy na pohreb mladého študenta Filozofickej fakulty Jana Palacha, ktorý sa rozhodol obetovať vlastný život, aby tak ukázal, že sú hodnoty, za ktoré je hodno aj zomrieť v situácii, keď sa všetky spôsoby na ich potvrdenie a zachovanie vyčerpali a keď sa zdalo, že ľudia sú už na ceste ku kapitulácii, že sú ochotní a schopní žiť bez nich. Vzdať sa slobody a pravdy a zmieriť sa so životom v otroctve a lži.“ (ukážka)

„Hamada sa nám javí ako vyhranená kritická osobnosť, kritik so závažným osobnostným vkladom, často určujúcim a spoluformujúcim pohyb slovenskej literatúry v širokom priestore kultúry a spoločnosti. Osobnostný princíp pokladal za základ aj v každom literárnom výkone. S osobnosťou súvisí i problém autentickosti, ktorú Hamada vyžadoval v literatúre a v živote. Literatúru a život nikdy od seba neodtŕhal. Ich spoločným menovateľom je človek a najmä od tohto fenoménu odvíja Hamada svoje názory na umenie, kultúru i spoločenské bytie.“ (Vladimír Petrík)

„Od polovice 60. rokov sa Hamadove texty v dobrom slova zmysle autonomizujú. Ich témou sú síce konkrétni autori a texty, pri väčšine z nich si však kritik celkom zámerne formuluje a rieši problémy, ktoré posudzovaný text presahujú a spätne zasa inak a novo osvetľujú. M. Hamada tu žánrovo a štýlovo inklinuje ku kritickej eseji. Hamadovu esej, čo zakladá novú podobu tohto žánru, charakterizuje pátos vecnosti, skôr múzická než technická analýza literárneho diela, elementárna básnivosť, ktorá vychádza v ústrety významovej potencialite reflektovaného diela a jeho životnému kontextu, vyostrené problémové vedomie duchovnej, kultúrnej a civilizačnej krízy, apel na ľudské schopnosti tejto globálnej kríze čeliť.“ (Fedor Matejov)

"Písanie Milana Hamadu má viacero dimenzií: bol a je literárnym kritikom, bol a  je historikom kultúry. Zároveň je však aj čímsi viac, totiž kritika nie je  uňho takpovediac len profesnou činnosťou, jeho potreba prehovoriť a napomenúť má hlbšie korene, povedal by som morálno-existenciálne. Vyjadruje sa v nej jeho bytosť a aj celkom osobné prežívanie doby spojené s neodbytným  spytovaním sebe. Je viazaný étosom vzdelanca, čo je možno archaické slovo, ale dokonale  sa hodí na zvýraznenie tradície, v ktorej žije, a z hľadiska ktorej uvažuje. Práce Milana Hamadu obsahujú množstvo postrehov a záverov, ktoré sú relevantné pre výskum i reflexiu intelektuálnych dejín strednej Európy, a to nezávisle  od  toho, či ide o literárnu kritiku, dejiny kultúry, či dobovú publicistiku, sú podnetným čítaním pri premýšľaní o dejinách nielen slovenských, ale aj stredoeurópskych, v ktorých kultúra a politika tvoria prepletenec  ktorého  rozväzovanie a lúštenie je mimoriadne zaujímavé a potrebné." (Tibor Pichler)