Štrnásť vrážd a ani jeden pohreb!

Nadupaná a strhujúca akčná story z košického podsvetia získala veľkú medzinárodnú cenu Bank Austria Literaris a pod názvom „Am Ende Der Welt“ vyšla v dvoch vydaniach v nemeckom preklade. Na motívy knihy vznikla prvá slovenská gangsterka „Babie leto“ (réžia Gejza Dezorz). Román vychádza v novom vydaní s ilustráciami Miloša Gašparca.

Čo sa týka témy „sex, zločin a peniaze“, ktoré sú hlavnými ingredienciami mnohých východoeurópskych kníh za posledných 20 rokov, je Koniec sveta dvojnásobným lídrom.“ (Der Standard, Wien)

"Agda nesklamal a znovu zabodoval čiernou morbiditou umiestnenou do košického rómskeho podsvetia." (SME)

"Je to najzábavnejší a s najväčším nadhľadom napísaný mestský akčný príbeh od Pišťankovho Riversu." (Pravda)

"Nie neprávom sa dá kniha označiť ako „punková balada slovenskej literatúry“. (Falter Magazine, Wien)

O autorovi

Agda Bavi Pain (1966) pôsobí ako spisovateľ, básnik, dramatik, scenárista  pod viacerými umeleckými menami a značkami. Vydal štyri básnické zbierky, jednu divadelnú a tri prozaické knihy. Je víťazom Veľkej ceny za literatúru z východnej a juhovýchodnej Európy Bank Austria Literaris za román „Koniec sveta“, podľa ktorého bol nakrútený celovečerný film „Babie leto“ a stal sa tretím najnavštevovanejším filmom roka na Slovensku.

„Som úplne normálny človek, akurát ma štve, že ľudia nežijú svoje životy. Hoci možno práve ja nežijem svoj život a stále iba pracujem a sedím za počítačom. Ale som ochotný niečo vytvoriť. Nie iba pre seba - mať deti a dom, chodiť do práce a na dovolenky. Život je dar a myslím, že sa s ním dá naložiť aj lepšie, ako ho iba vydojiť a vyžmýkať z neho všetko, čo ponúka. Mám asi nejaký trpiteľský syndróm, že ak pri niečom netrpím a nie je to ťažké, tak to nemá žiadnu cenu. Ak niečo ide ľahko, tak si to ani nevážim.“ (A. B. Pain)

Ukážky z knihy

Starý Ďuluš si prehodí nohu cez nohu, žltými nechtami si odspodu nervózne škriabe bosé chodidlo.

– Hej, hej. Ta ne takí lovatí sú teraz, pherdo lóve majú! Podnikatelis sú z nich! Na Léninovej si pokupovali obchody. Živáni, že by klekli tej noci podo mňu! Krivý má putiky zos módnou koncepciou, väkšinou sa zdržuje vof totom, čo je chneď vedla Ryby, čo bývala na Leninovej, čo Karpáno je dakus nižej. Čo Žužika tam čapovala. Várj csak, na p – Pólo abo tak nejak sa jmenuje.

Chrchľavo si odkašle a zahasí cigaretu.

– Lopéz má krčmy a báry, jeden poznám – na tej ulice, jak keby si šiel do Meskej pivárni – Harlekvín Café! – pokračuje Ďuluš. – Tevareso, že tiszta poctiví podnikatelia – perú špinavé peňáze medzi seba! Jak šlepé kury prišli g zrnu. Ale ňeco asi do sebe majú, lebo vela šlepých kuroh som videl, a gu zrnu neprišli. Dyk, prý si vyďelali kšeftáma zos čevrenou a bélou otruťou! Kalamári!

– Ortuť?

– Jó.

Robi sa uchechtne, zamyslene dodá:

– Hm. Ja som kedysi robil výhradne len zos totou najkvalitnejšou červenou – Red Mercury odborne. S bielou sa neoplatilo kšeftovať, a koľkokrát som naletel, pamätáš? Temeraf. Že síce menší zisk, ale aj menšie riziko, až mi to zostalo. Tam išlo veľké množstvo hlboko pod cenu, ale Red Mercury stačilo v miligramoch a hneď sa točila reč o veľké lóve. Ja som už počítal, koľko autá si kúpim zo zisku za sprostredkovanie obchodu, koľko domy, vybavenie komplet pre celú kapelu, všetko od Iron Maiden a ešte som najlepším kamarátom nasľuboval každému das päť milióny!

– Vždyť vravím, že kalamári sú to – celé mesto s tým ojebali, že sa na tom dá vyďelat!

– Neviem, možno na tom naozaj zarobili. To iba dajakí sopliaci, zasraté geňá, rozniesli po meste kulehy. Šak aj ja som naletel, koľko roky som tedyk mal – das devetnác.

Robi sa zamyslí.

– Keby si videl, jak v Demose Hamburger mároval jakýchsi šrácov!

Ďuluš prudko vydýchne, napraví si hlas.

(str. 32)

Keď sa svetlo rozsvieti, Lučkay pohne kostrou. Niekoľkokrát strelí naslepo do škáry medzi schodiskami pod sebou, no potom iba cvaká naprázdno. Berie schody po dvoch až troch, čo mu len rozkrok dovolí. Spomalí, až keď schodisko opäť zahalí tma. Zaloví medzi nohami. Potichu nabije nový zásobník. Došuchoce sa do tmavého kúta na medziposchodí. Na moment si aj kľakne, zopne ruky a niekoľkokrát sa rýchlo prežehná. Už počuje ich kroky. Počuje celkom zreteľne: – Móre! Za čo vás platím, aby ste makali, nem?! A né sa zabávali. Šišma, čistý kokotizmus! Nechajte ho mne!

Hlboký hlas silnie. Rôznofarebné svetielka sa blížia. Lučkay už vidí siluety priamo pred sebou, na pozadí okien do ulice. Figúry rastú, zväčšujú sa; štyri – pri okne na schodisku pod Lučkayom. Lučkay sa ešte väčšmi schúli do kúta.

– Nerób, monte! – škriepi sa ktosi šeptom. – Kámo khére, šak máš na to ľudí!

Hlboký hlas sa však nedá.

– Ale toto je trofej! – odpovie potichu, no vzápätí zasipí: – Ticho! Čites!

Dychčanie hneď utíchne. Ticho, ozajstné, prázdne. Len zvuk výťahu zrazu.

– Geci, bež na chodbu! Keď tam neni, ta sa vráť!

Lučkay zadrží dych.

– Pecka, zapáľ svetlo! Svetlo!

Lučkay pálil ako guľomet. Sotva ho šráci stihli zazrieť – učupeného v kúte, s búchačkou medzi nohami. Ani nepípli, popadali na seba jak bez hlavy a päty.

Aj toho Geca Lučkay ešte stihol, pri presklených dverách. Všade črepy. Závan čerstvého vzduchu cez rozbité okno.

Ale aj Lučkay vyfasoval. Do rúk, niekam do pliec, nevie presne, ale cíti. Nemôže od bolesti poriadne ani otočiť hlavou. Opatrne zdvihne pravú ruku a na chvíľu si priloží studený kov pištole na rozpálené čelo. Vyhrnie na košeli ľavý rukáv a odkryje svoje dojazvené predlaktie: čo zásah, to zárez.

(str. 252)