Postavy bizarných príbehov navonok azda pôsobia ako kruté, nenávistné indivíduá, ich konanie však v konečnom dôsledku prezrádza túžbu intenzívne, poctivo žiť a odolávať banalite každodenného sveta.

Jedna z postáv Ballovej knižky hovorí: „Dobrý aforizmus je viac ako zlý román“. Možno preto autor po úspešnej odbočke k relatívne dlhším prózam (V mene otca, Veľká láska) znovu prichádza s textami krátkymi a ešte kratšími. Hoci to nie sú aforizmy, vypointovanosťou hádam každej vety od nich ďaleko nemajú. Vo zvláštnych, neraz šokujúcich príbehoch či skôr antipríbehoch tu v pôsobivo lapidárnej skratke zaznievajú autentické i cielene zremixované hlasy bežných našincov, ich filozofia aj pseudofilozofia. Provokatívny názov knihy síce naznačuje opak, ale Balla rozhodne nie je mŕtvy – počúva nás totiž až príliš pozorne.

O autorovi

Balla žije a pracuje v Nových Zámkoch.

Je autorom desiatich prozaických kníh (napr. Leptokaria, De la Cruz, Cudzí, V mene otca, Oko, Veľká láska), viaceré z nich boli vydané v Poľsku, Čechách, Maďarsku, Holandsku, na Ukrajine a vo Veľkej Británii, pripravuje sa vydanie vo Francúzsku, Rakúsku, Chorvátsku a Indii. Je laureátom Ceny Anasoft litera.

Vo vydavateľstve KK Bagala pod názvom Je mŕtvy vychádza jedenásta Ballova kniha – zbierka 61 nových alebo prepracovaných textov.

Ukážky z knihy

„Naše kresťanstvo, staré dobré kresťanstvo je ničené, ponižované, prekrúcané migrantmi zo Sýrie. Oni už dávno zabudli, že boli kedysi pri tom. Pri zrode nášho dobrého kresťanstva! A pritom práve z kresťanstva vychádza náš starý dobrý komunizmus, nesmej sa! Komunizmus i kresťanstvo – to je predovšetkým poriadok a disciplína! Teraz sú títo zo Sýrie veľmi nebezpeční pre náš poriadok. Ale veľa zla sa nakopilo aj v našincovi. Mne to úplne bije do očí a niečo s tým musím robiť!“

Keby zdanlivo solídny pán nebol smutný, teraz by zosmutnel.

Kamarát z detstva sa zapozerá na knihu:

„Odjakživa si veľa čítal. Priveľa! Hovorím ti, priveľa! Čítanie človeku pokriví svet, hodnoty, všetko! Ináč, knihy mŕtvych spisovateľov by mali byť zakázané. Nesmrteľnosť patrí rodine. Otcom a matkám. Deti majú v sebe gény rodičov. Na mŕtvych spisovateľov treba zabudnúť. Kým škrabák vládze loziť po pódiách, jašiť sa, tancovať na jednej nohe, nuž nech teda píše. Lebo kým žije, môže ho publikum aj poučiť, že starý, toto robíš zle, tuto propaguješ protislovenské hlúposti. Takto môže spisovateľa publikum proste zmeniť k lepšiemu, nech nemá v hlave vyzametané. Ale povedz, robotník s minimálnou mzdou má po rokoch driny len tak umrieť? A myšlienky spisovateľa budú ďalej v knihách? Deti si budú viac pamätať protislovenského duchovného bezdomovca než vlastných rodičov! Toto my, Vladko, predsa nechceme!“

Pán sa zľakol, keď zrazu začul svoje meno.

***

V kúte izby sa čosi nepatrné pohlo.

Jej dieťa z prvého manželstva.

Ktoré manželstvo bolo v histórii prvé?

V izbe bol nábytok, nech sa páči, koberec a nábytok, na pomedzí izby a vonkajšieho sveta veľké okno, vnútri posteľ, stolík, dve kreslá, vedľa malá kúpeľňa, v nej vaňa i záchodová misa, v mise chemikália.

Ale ja nechcem, povedali si navzájom niekoľkokrát.

Prečo je teraz niečo z jej tváre a niečo z jeho tváre v tvári toho veselého v kúte?

Čo je tu pravda?

To, čo inde?

Jediné mužské meno na mojom tele bude meno môjho muža, vyhlásila pred ním nedávno akási.

Žuvačka v ústach, žltá bunda, tenisky ako stvorené na krátky ostrý špurt.

Meno otca môjho dieťaťa, vyhlásila.

Ale už teraz chcem byť tetovaná, tak neviem, čo si tam dať napísať.

Za koho sa teda vlastne vydám?

Musím to vedieť do troch dní!

Nástojila.

Tak jej prezradil, že zaňho nie.

***

Prokurátor Bízik, rovnako ako Krak, znenávidí každú ženu na prvý pohľad. Preto je aj Bízik osamelý. A ešte preto, lebo každá žena už na prvý pohľad znenávidí Bízika. Všetky v ňom zaňuchajú prokurátora a okrem toho vidia, ako vyzerá: je síce mohutný, no nie je to tá správna mohutnosť, má na sebe oblek, no nie tak, ako na sebe treba mať obleky, a je finančne zabezpečený, no je to prokurátorsky podozrivá, režimovo-kolaborantská zabezpečenosť.

„V nedeľu predpoludním je otvorené len Rio,“ povie o minútu.

Čašník mlčí.

„Keď chcem ísť v nedeľu predpoludním na kávu, vždy skončím v Riu. Len tam majú otvorené.“

Čašník mlčí.

„Striedate sa s kolegom?“ ozve sa prokurátor. Zrazu sa zachichoce, a keby ho sledovala nejaká žena, ktorá bola k nemu zatiaľ ľahostajná, teraz by ho znenávidela. Následne informuje čašníka o svojich protiamerických postojoch. Takéto postoje na území strednej Európy prekvitajú. Za takéto postoje tu nehrozí trest a mať postoj, za ktorý nehrozí trest, je výhodné. Obyvatelia strednej Európy sa k takýmto postojom hlásia húfne a zvyčajne sa ich zbavia až potom, keď sa odsťahujú do Ameriky za tamojšími výhodami.