Tretí zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty štyroch kníh z 90. rokov. Autor sa predstavil ako originálny rozprávač, spájajúci prvky prozaickej a esejistickej tvorby s lyrickými prvkami.

Dve skutočnosti zatienili môj život. Prvá je poznanie, že svet je nevysvetliteľne tajomný a plný utrpenia; druhá, že som sa narodil a celý život prežil v čase duchovného úpadku ľudstva. S oboma skutočnosťami som sa vyrovnával myslením, ktoré ma priviedlo k eticky kladnému vzťahu k svetu na základe úcty k životu.

Ivan Kadlečík

O knihe

Kadlečíkovo nemlčanie si hľadalo a našlo adekvátne formy: esejistickú, epištolárnu, fejtónovú, homiletickú, denníkovú, lyricko-prozaickú, slovom formy, nezväzované prísnymi žánrovými zákonmi. V nich sa uplatnil Kadlečík filozofujúci a introspektívny, ktorý berie svet so všetkým, čím na neho dolieha, ale zároveň sa od neho kriticky, často a vždy s nadhľadom oslobodzuje a dištancuje.

Jozef Bžoch

 Medzi Kadlečíkom šesťdesiatych a Kadlečíkom deväťdesiatych rokov nie je hodnotová a ideová diskontinuita – autorovu tvorbu, naopak, charakterizuje vernosť téme a hodnotám: z tejto perspektívy môžeme Kadlečíkovu tvorbu vnímať ako určitý tvorivý oblúk, ktorý nejde ponad, ale prechádza naprieč sedemdesiatymi rokmi až do rokov deväťdesiatych.

Pavel Matejovič

Kadlečík v atmosfére náhlej inšpirácie prezentuje krátke reflexívne útvary: stretáva sa v nich priestor zážitkových reálií s fantazijným priestorom myšlienok a literatúry. Polytematické črty, postrehy, ale aj príbehy či len epizódy, konštatovania a výroky, všetko akoby bolo napísané práve teraz, ešte nehotové, neokresané a neobalené, zachytávané v stave zrodu, vytrhávané z vnútra – voľné oká, ktoré hľadajú zreťazenie až v čitateľovi.

 Radoslav Matejov

Ukážky z knihy

V tej chvíli, keď mi píšeš, sa svet obohatí o text, ktorému sa podobá galaxia, akoby mu z oka vypadla: text, z ktorého sa odsekávajú nadbytočné slová, aby sa ušetril papier a čas na mejkap: ktože by kvet ten poľného maku na tých ústach nevidel rád? Odkášajú sa slová dovtedy, až zostanú len tie, čo musia, bez ktorých sa už nedá: hraničné významy a systémové zvuky i tóny, presné, nemenné, nepohnuteľné až po slovosled. Tón uprostred hluku a šumu, alebo uprostred mĺkvej mŕtvoty. V temne zjavený plamienok, čo nielen osvetľuje, ale zároveň odhalí, pootvorí novú bránu nezmernej hĺbky ranného šera, keď sa sprchuješ. Ja potom zlietnem útlym letom k ľaliových ňadier svetom, spočiniem na ich dolinách.

Literatúra neoznamuje, nevysvetľuje ani to tvoje veľké a husté tajomstvo, ale zjavuje, osvetľuje mi ho. Báseň zbadá všetko; všade dovidí a ani tma ti nepomôže.

Lístoky

Plamene majú erotický tvar a pohyb – to je fakt, nie metafora. Prečo dobrá literatúra hovorí len o nešťastí? Keď pálim drevo, zúčastňujem sa na ňom. A keď sa mení, prečo je smutno a teplo? – viditeľne sa zmenšuje. Za detstvo sa treba hanbiť ako za vlastnú hlúposť. Nie je to zbabelstvo čítať o cudzom nešťastí? Literatúra ho potom privoláva – či zažehnáva? Nešťastie treba prežívať s chuťou, nie o ňom čítať. Načo je potom písomníctvo, ten podvod, to simulovanie Bytia! A predsa jestvuje, aj keď nezmyselne – práve preto?

Lunenie

 

Mŕtvi sú bezfarební, priesvitní ako voda, možno sneh či ľadové zrkadlo, v ktorom sa zhliadame dosť pravdivo. A padajú.

A tak sa sypú a sypú zhora nadol. Možno je to sneh a možno sú to slová: v každom z nich je nekonečné množstvo ďalších a iných, minulých zabudnutých, budúcich, ešte nejestvujúcich. Napadlo snehu po kolená, kráča sa v ňom kolenačky, vyzerá to pokorne a zdanlivo.

Ani vlastnej matke človek nerozumie.

V slove sa skrýva nekonečne veľa slov, a presne toľko v mlčaní.

Ktosi vyzývavo prestrel pomerne nový hárok papiera pod ruky a nohy: dlhý celé ulice a stáročia cez križovatky, odbočky a slepé uličky, až hore do vinohradov nad obcou, kde je pivnica s vínom.

Taroky

 

Z literatúry sa vytráca literatúra a zostáva v nej všetko možné, presne povedané, nič. Literatúru skoro nikto nečíta, ale skoro každý píše: speváci, moderátori, šašovia a komedianti, štátnici, farári a novinári. Tí už píšu knihy, čo nečítajú knihy. Boja sa jazyka, príštipkári. Simulujú dobro. Horšie sa už stať nemôže a nesmie. Nedovolím ani za honorár a daň.

Je z toho sivo ako brada. Pomôže mĺkvy krčah vína? Ale po ňom len slabosť, nevoľnosť, nevoľníctvo a poddanstvo starému telu, akoby ono bolo zemepánom a šľachticom. Býva ušľachtilé, dokonca šľachetné ako kráľ, čo ticho prdí. Pokloňme sa mu. Únava sadá na pery.

Malé prelúdiá