Láskavé a humorné spomienky starca, ktorý prežil bohatý život v kruhu svojich blízkych a priateľov. Spomienky, predstavy a realita sa mu už v mysli zlievajú. Napriek neľahkému životu pociťuje naplnenie, spokojnosť a dobrácky pristupuje ku každému, koho stretne. Akoby nám dával nádej, že existuje harmónia vedomia, sveta a vesmíru. Len my vnímame, že za jeho chrbtom sa dejú čudné veci. ​

Recenzia

Zuzana Pištová (Denník N, Medzi knihami, 26.3.2015)

Staroba je akýmsi podivným spoločenským tabu. Starnutie a bezprostredná blízkosť smrti sú témami, ktoré zostávajú radšej dobre schované za dverami domovov dôchodcov, hospicov či na oddeleniach geriatrie a ich prienik do kultúrneho „mainstreamu“ sa stáva takmer nemožný. A práve do tohto obdobia vysiela ako svetlicu herec, divadelný, rozhlasový a dabingový režisér, scenárista a dramatik Laco Kerata (1961) svoju ďalšiu knihu, venovanú láskavému starčekovi so zmyslom pre čierny humor a jeho obyčajným i prapodivným príhodám.

Starý muž, ktorý po smrti svojej milovanej manželky Berty žije zo svojím synom, prekladateľom Samom v malom byte.

Hlavným hrdinom Keratovho románu Ešte som tu a zostanem (KK Bagala, 2014) je starý muž, ktorý po smrti svojej milovanej manželky Berty žije zo svojím synom, prekladateľom Samom v malom byte, pretože jeho dcéry Kristína a Sofia usúdia, že otec už ďalej nemôže byť sám. Deň za dňom sa starček zobúdza v tom istom byte, v tej istej štvrti, v tom istom meste, avšak to, čo jeho dni ozvláštňuje, je jeho dobrodružná myseľ. Román pozostáva z hutných postrehov starčeka o svete, o jeho rodine a priateľoch- takpovediac o všetkom, čo mu prebleskne hlavou. „Čo mi to včera priniesla jedna z mojich dcér Sofia? Tuším, že zase len rascovú polievku. Ako jej mám povedať, že rascovú polievku z duše neznášam? Keď z tašky vykladá hrniec, vždy sa jej pri tom trasú ruky, tak mi vždy príde nakoniec ľúto povedať jej rázne, tak otcovsky, priamo do očí, nech s tou rascovou polievkou ide do kelu. A to už mám akurát otvorené ústa, že ten protest zo mňa vyletí, ale nakoniec hlasivky nedostávajú z intelektuálne preťaženého mozgu povel, a moja dcéra Sofia mi stíha chvatne povedať, že aby som si radšej ústa zavrel, lebo mi do nich vletí dáka túlavá mucha“. Starček sa celé dni len tak zmätene motká po svojom byte, po obchode s potravinami, po uliciach, po sídlisku, po meste až má čitateľ akési zvláštne nutkanie prekročiť hranice príbehu a v niektorej z jeho chaotických chvíľok mu pomôcť zorientovať sa. To však samozrejme nie je možné, a tak čitateľovi nezostáva nič iné, len zostať naďalej nemým svedkom zo strany na stranu čoraz bizarnejších udalostí.

Román však sklame tých, ktorí dúfajú v klasický príbeh so zápletkou a „happy endom“. I keď sa niektoré postavy do deja neustále vracajú (Kristína, Sofia, Sofiin bohatý manžel Gejza, Samo, Svetlana Čudo, Tibor, Vinco...) a vyvolávajú pocit kontinuity zostáva román naďalej len sumárom zážitkov jedného seniora žijúceho na slovenskom sídlisku. Mnohé príbehy, ktoré sa starček snaží čitateľovi rozpovedať, zostávajú čupieť kdesi v kútiku jeho mysle nedopovedané, lebo on sám na ne zabudne.

Román Ešte som tu a zostanem sa však oplatí vziať do ruky z úplne iného dôvodu. Kerata v ňom otvára dvere do mysle starého človeka, ktorý je síce navonok v poriadku, no jeho spomienky sa jedna za druhou vytrácajú. Z jeho mysle sa stáva nekonečné bludisko. Labyrint bez kompasu. „Raz sa mi stalo, že som prišiel unavený z celého toho nakupovania domov a v taškách som nemal nič iné len sto vrecúšok rasce. Niekto to všetko na mňa dobre narafičil. A pritom nás sledujú. Sledujú, zaručene a všade“. V románe nachádzame typické atribúty staroby ako zábudlivosť, slabnutie na mysli a neschopnosť byť samostatným. Kerata ich však všetky predstavuje humorne a láskavo. Na prvý pohľad by sa nám mohlo zdať, že starček dožíva svoj život harmonicky v kruhu rodiny a priateľov. Ako keby si neuvedomoval, čo sa odohráva za jeho chrbtom. Realita vstupuje do jeho chaotického sveta v postavách Kristíny, Sofie, jej manžela Gejzu, Sama a mnohých ďalších. Ich konanie a prístup k starčekovi odhaľujú ich charakter a hoci starček nechce nikoho súdiť a svojím priateľom dôveruje, čitateľovi je jasné, že nemajú za lubom nič dobré. „Zrazu Gejza niečo nachádza v najmenšom, dvadsiatom piatom vrecúšku zabalenom v dvadsiatich piatich väčších vreciach. Víťazoslávne to dcéram ukazuje. Podídu k nemu. Vyťahuje im pred očami nejaké drobnosti, možno šperky, prstene, obrázky, obyčajné kamienky, netuším kde a odkiaľ sa to všetko u nás vzalo. Dcéry si to berú a zvierajú v pästičkách, Gejza sa triumfálne usmieva, všetkých zúčastnených na akcií zdraví a odvádza Sofiu a Kristínu preč“. Kerata nám svojím príbehom o starobe odhaľuje nie len jej veselú, ale aj jej odvrátenú stránku. Mnohé však zostáva len ako náčrt a je na čitateľovi, aby si domyslel súvislosti a sám pre seba z nich vyvodil záver.

Román Ešte som tu a zostanem je pokusom o prienik do hlavy starého človeka, je snahou porozumieť tomu zmätku, ktorý v nej zostal po prežitom živote a do istej miery je aj apelom na nás ostatných, pretože týmto Keratovým zmäteným starčekom môže byť raz každý z nás.