Predstavte si svet bez mobilných telefónov a supermarketov. Hypotéka. Termíny. Zbytočné zaváraniny, ťažký nábytok, zvláštni susedia…

Novinár Mucha sa s nevôľou sťahuje do nového bytu. Pritom prežíva finančnú a existenčnú krízu, nezhody s kolegami a nenápadne sa ohlasujúci rozpad vzťahu. Na pozadí jeho života sa odohráva spoločenská transformácia deväťdesiatych rokov, šmelinári si podávajú ruky s privatizérmi a vidina slušného zárobku „podnikateľa so slovami“ sa rozplýva pod ťarchou neschopnosti adaptovať sa na rýchlo sa meniaci svet. Jeden obyčajný osud v súkolesí mnohých podobných…

Reedícia románu Domov vychádza pri príležitosti uvedenia rovnomennej inscenácie v Divadle Andreja Bagara v Nitre.

O KNIHE

Do roku 2023 vyšlo Máriusovi Kopcsayovi jedenásť kníh a stal sa jedným z najvýraznejších súčasných spisovateľov. Vo svojich prózach sa zameriava na „obyčajného“, frustrovaného človeka. Jeho životné skúsenosti opisuje expresívnym jazykom, s využitím postupov grotesky, ironickým odstupom a zároveň značnou empatiou. Autor využíva autobiografické prvky v prospech estetiky banálnosti a každodennosti. Príklon k nim je u Kopcsaya spôsobom subjektivizácie, vytvárania si vlastného sveta, ako i gestom odporu voči „veľkým“ príbehom. Čitateľ drží v rukách reedíciu Kopcsayovho prvého románu Domov, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie diela súčasnej slovenskej literatúry. Autor v ňom vytvoril „zdanlivo insitný, ale v skutočnosti premyslený literárny svet“,  ktorého problémové jadro tvorí nesúlad domu a domova.

(Tamara Janecová v doslove knihy)

V románe Domov ponúkol Kopcsay vcelku vydarený variant existenciálne ladenej prózy so slobodovskými inšpiráciami. Jeho hlavnou postavou je životom deprimovaný tridsiatnik, redaktor Mucha, východiskovým konfliktom je moment presťahovania sa z priestranného sídliskového bytu do malého a tmavého príbytku v centre mesta. Keďže k zmene došlo proti Muchovej vôli, Mucha nový byt nenávidí a musí si k nemu nájsť vzťah. Toto hľadanie vzťahu k novému domovu je rámcujúcim (a dobre postaveným) sujetom prózy: Kopcsay ho zachytáva cez cyklus štyroch ročných období a v podobe sústredeného popisovania Muchovho duševného stavu, jeho mimovoľných spomienok na minulosť, aktuálnych subjektívnych zážitkov, pozorovaní, postrehov, úvah, snov. To všetko v plynutí času, ktorý síce naozaj všetko zmení, ale jedine k horšiemu.

(Dana Kršáková, Knihy & spoločnosť)

Mucha ... je symbolom svojej doby, nehrdinským hrdinom, vo svojej nemohúcnosti sa – najmä vo chvíľach sebaľútosti — podobá na tragikomické postavy Woodyho Allena. Je obyčajným človekom, jedným z mnohých, čo mali svoje sny aj ambície, no nevedia si poradiť so životom v dobe prudkých spoločenských zmien. Nová doba praje špekulantom a hochštaplerom rôzneho druhu a jeho sny o slobodnom podnikaní aj o rodinnom šťastí sa postupne rozplývajú. Tak ako si Mucha nevie zvyknúť na svoj nový domov, nevie prehliadať ani klamstvo a podvod.

(Zora Handzová, Pravda)

 

Kopcsayov humor je humor, ktorým možno vysloviť hocijakú veľkú pravdu bez toho, aby sa znížila jej naliehavosť alebo prestala byť pravdou. Jeho prvý román Domov svojsky nadväzuje na líniu Sloboda-Vilikovský-Grendel, no nekopíruje jej vonkajšie znaky, ale jej inteligentný ťah na psychosociálny status jednotlivca. V tomto zmysle patrí medzi dôležité knihy súčasného literárneho vývoja.

(Alexander Halvoník, Knižná revue)

 

 

UKÁŽKY Z KNIHY

Zazvonil zvonec. Muchovi sa zazdalo, že sa začala vojna. Ale boli to len sťahováci. Manželka už bola hore, prepletala sa pomedzi škatule s pobalenými knihami, šatami, dokumentmi, kozmetikou a pohármi. Sťahováci sa na to všetko nedôverčivo dívali.

„Toto všetko máme sťahovať?“ hovorili si. Tak ako každý deň, i dnes sa cítili zaskočení svojou prácou.

„Dnes nejdete do práce?“ pýtal sa Muchu do telefónu jeho nadriadený Gulášik. „Všetci vás tu čakajú.“

„Ja sa dnes predsa sťahujem,“ habkal Mucha ospalo.

„Hej?“ povedal na to Gulášik. „Tak potom zajtra. Zajtra už budete presťahovaný? Zajtra už prídete?“

Mucha si varil kávu, ale uvedomil si, že kuchynský stôl nie je pripravený na sťahovanie, lebo je zaprataný haraburdím. Poodkladal teda rýchlo haraburdie a šetrne robotníkom oznámil, že v kuchyni je ešte nejaký nábytok, ktorý by bolo treba odviezť. Vyšiel na balkón, bolo veľmi príjemne, zapálil si cigaretku a díval sa na lesy, ktoré sa už kde-tu začínali zelenať. Priviazal na balkóne psa, aby sa sťahovákom nemotal pod ťažkými nohami.

„Keď sa sťahovala Gizela,“ povedala pred pár dňami svokra, „veľmi zle sa pobalila. Veľmi zle, aj tí sťahováci sa sťažovali, že mala samé malé taštičky a škatuľky.“

Bolo vidieť, že svokra je na sťahovanie svojej dcéry, zaťa a vnuka zvedavá, rada by tiež vedela, do akých škatuliek a taštičiek si vopchali svoj byt, ale nepozvali ju, a tak sa to nikdy nedozvie. O chvíľu bol byt prázdny, odhalili sa pestré farby tapiet, ktoré si sem Muchovci dali iba štvrť roka pred sťahovaním povylepovať. Bol teplý slnečný jarný deň, nik netušil, že posledný — ďalej už bude iba vietor a dážď. V prázdnom byte ostali dôležité veci (pár kníh, doklady a starý počítač, dvaosemšestka so štvormegovým harddiskom, vo vnútri ktorého spočívali Muchove články od decembra 1996), takisto i kuchynský riad a jedlo, ktoré sa nestihlo pobaliť. To všetko sa odvezie poobede, alebo zajtra, alebo cez víkend osobným autom.

Sťahováci už zasa zvonili, všetko je naložené, môže sa ísť. Do sťahovacieho autobusu nastúpili Mucha, jeho žena a dieťa. Autobus sa pohol.

„Prečo ideme tak pomaly?“ pýtal sa syn.

„Aby sme niečo nestratili alebo nerozbili,“ odvetil mu otecko.

Prišli do mesta na Binderovu ulicu, kde mali bývať. Binderovej ulice sa boja všetci sťahováci, pretože je úzka.

„Ako tam len vojdeme?“ hovorili si medzi sebou. „Zbúrame dačo?“

Napokon stačilo zvalcovať iba jeden zlatý dážď a obrovský červeno-žltý sťahovák zacúval do brány Binderovej 1.

„Treba to vyniesť hore?“ spýtal sa jeden sťahovák azda v nádeji, že sa dočká zápornej odpovede (kdeže, my už si tie skrine povynášame sami). Ale mal smolu, ako vždy. Zasa len treba nosiť. Celý život iba nosiť.

(str. 9)

 

 

„Dnes ste sám? Žiadnu zákazníčku mi nevediete?“

Mucha si sadá na predné sedadlo.

„Dávno ste so mnou nešiel,“ vraví mu taxikár nespisovne.

„To viete, presťahovali sme sa do mesta, tam už má človek všetko blízko, všade sa dostane pešo...“ unáša sa Mucha. „Takže pôjdeme na Binderovu ulicu.“

„A čo vám bolo zle tamhore, na kopci?“ čuduje sa taxikár. „Dobrý vzduch, les...“

„Ale zasa odtiaľ bolo všade ďaleko,“ vysvetľuje Mucha. „Viete, žena bola celé dni sama s malým, nikam sa odtiaľ nemohla dostať... V meste je to pre ňu lepšie.“

„Veď ešte nedávno ste mi tamhore doviedli takú peknú slečnu,“ spomína taxikár. „Kedyže to bolo... Možno pred mesiacom.“

„Pred mesiacom a pol,“ opraví ho Mucha. „Bola to opatrovateľka. Strážila nám syna, keď sme boli v divadle.“

„Pekná opatrovateľka,“ mrmle si taxikár. Mucha zbadá, že práve prechádzajú okolo hotela Extáza zastrčeného medzi vysokými topoľmi.

„To je zrejme nejaká známa adresa,“ povie Mucha. „Vždy to musím uviesť ako orientačný bod... A vašim dispečerkám je to nejaké smiešne.“

„To je hodinový hotel,“ povie taxikár. „Rozumiete mi?“

„Také čosi ešte dnes funguje?“ vraví Mucha a naoko sa tvári ako znalec života. „Myslel som si, že to býva len vo filmoch. Veď dnes sa ľudia, ktorí chcú... Môžu sa stretnúť kdekoľvek...“

„Slečna, čo postáva na ulici, zbalí chlapa, rozumiete,“ vysvetľuje taxikár. „Ale nebudú to predsa robiť na ulici, ani v aute. Idú do Extázy. Tam je to dohodnuté, a tak ďalej... To patrí k servisu.“

(str. 65)