Príbehy Dominiky Moravčíkovej spája skúmanie hraníc medzi človekom a zvieraťom, medzi prírodou a ľudským obydlím. Rodiny žijúce v rôznych typoch osídlenia (od horskej osady cez salaš až po samotný Dom pre jeleňa) sa ocitajú v osídlach prekliatia, tajomstva, či sporu o vlastníctvo na pozadí vojnového alebo náboženského konfliktu.

Poviedky zbierky Dom pre jeleňa cítiť zemou. Sú prevoňané vzduchom lesov, presvitá z nich podvečerné svetlo, ozývajú sa cengotom kravských zvoncov, majú v sebe drsnú hebkosť srsti a občas zaštípu ako pálenka. Všednosť ich dní podčiarkujú výročné udalosti a pragmatickosť ľudí je pretkaná poverčivosťou. Je to magický svet, v ktorom sa ľahko stratiť. Ako dobre.

(Eva Lavríková)

O AUTORKE

Dominika Moravčíková (1992) je poetka, prozaička a doktorandka muzikológie. V roku 2019 bola laureátkou súťaží Poviedka 2019 a Básne SK/CZ 2019. V roku 2020 vydala debutovú zbierku básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža. Pravidelne publikuje v literárnych a kultúrno-kritických periodikách. Od roku 2022 spolupracuje s košickými galériami VUNU a Galéria Tabačka a taktiež sa spolupodieľa na správe rezidenčného programu Literárne rezidencie Košice.

Zbierka Dom pre jeleňa je jej prozaickým debutom. Knihu ilustrovala Miriama Kardošová.

UKÁŽKY Z KNIHY

„Zhruba v každej generácii Lysiek sa narodí dieťa, ktoré sa vie rozprávať s kameňmi. Moja stará matka, ktorá zomrela pred mojím narodením, bola jednou z takto obdarovaných čudáčok. Kameniarske deti sa dajú spoznať podľa zmierlivej tváre, tichej, až bojazlivej povahy a sklonov utekať do lesa či oddávať sa tuláctvu. Spravidla boli kameniarske deti takmer vždy dievčatá. Vravelo sa, že kedysi jestvovali aj chlapci, ktorí sa zhovárali s kameňmi, ale tento jav bol čoraz zriedkavejší a za našej generácie sa už žiaden chlapec-kameniarik neobjavil.“ 

(str.  148)

Volám sa Ališa. Som Slavónka z Horných Vrboslavíc. Na svoj pôvod som hrdá. K našej menšine sa u nás hlási deväťdesiat percent obyvateľov. Mám dvoch bratov a bývam s mamou.

Som dobrá a pekná. To môže hocikto od nás potvrdiť. Ale ešte stále som si nenašla ženícha. Nie je to preto, že by ma nikto nechcel. Pravda je taká, že každý z mojich ženíchov zomrel.

Prvý ženích mal byť zamestnanec združenej firmy na ťažbu dreva a vápenca. Jeden z tých, ktorým u nás hovoríme dvíhači. Pred tromi rokmi ma zavolal do kabíny žeriavu na kávu z termosky. Páčili sa mu moje hrdzavé vlasy.

„Ako oheň, pravá Slavónka. Povedz otcovi, nech čaká návštevu.“

Zabuchol sa do kabíny, zapol motor a cez sklo mi zakýval. Odkývala som mu a vlasmi si prikryla uši. Hanbím sa, keď od vzrušenia sčervenejú.

O dva dni bol dvíhač mŕtvy. Našli ho v jame, ktorú sám vydlabal elektrickou lopatou a ohraničil ubytovacími bunkami. Rozšírilo sa, že chlapi v noci pili a potom sa knísali na háku žeriava. Plakala som. Všetky moje sestry a sesternice sa už vydali, ale každý muž, ktorý si chcel vziať mňa, zomrel. Kožkár z dolnej dediny, ktorý k nám vozil teľacie kabely, šiel raz domov zo svätojánskych osláv a padol do studne. Starý mládenec od jazera zase vyučoval na základnej škole prírodovedu a mal čosi so srdcovými chlopňami. Odpadol v kúpeľni a lekári ho nedokázali prebrať.

Na pohreb dvíhača ma nikto nezavolal. Pred smrťou nestihol nikomu oznámiť, že som bola jeho nevestou. Postavila som mu aspoň malý pomník nad lomom, kde zomrel. Na výzdobu som vybrala tmavomodré pršalky a žlté stužky. Modrá a žltá boli farby jeho pracovného odevu. Nápis na kameni som vyryla škrabkou na zemiaky – ,,Dvíhač Peter“.

(str. 109)