Novela doslova nabitá priznanými a skrytými citáciami, parafrázami, odkazmi a paródiami.

Rozptýlený potlesk, opona sa zdvíha. Ďalekohľad v hľadisku, prázdna lóža. Enigma básne, ktorá sa napĺňa ako desivá veštba. Vydesená neznáma žena, bunker pod lesom. Akcia a spánok. Dve miesta. Vymieňajú sa masky, desivý špionážny thriller sa ženie k jedinému možnému koncu. Na jednu adresu, kam vedú všetky línie príbehu. Jeden z divákov v hľadisku netuší, že si herci vybrali práve jeho... (Anotácia na prebale knihy)

"Keď píšem dynamický dejový text, ktorý je založený na dialógoch, akosi prirodzene z neho vyplynie divadelná hra. V knihe Divák, ktorej dej sa v divadle odohráva, stojí fikcia a skutočnosť v kontraste, ale tiež je to vedomý konštrukt. Veď napokon, každá spravodajská akcia je nainscenovaná. Hra preniká do všetkých štruktúr života.“ (Tomáš Horváth)

Citujem, teda som v tom

EVA ANDREJČÁKOVÁ (Sme, 2003)

Tomáš Horváth tvrdí, že keď sa nič nedeje, najlepšie to rozbehnú citáty:„Akcia nemusí byť podmienená vždy len zámienkou – napríklad, že musíme odstrániť človeka preto, lebo to je nepriateľský špión,“ hovorí. Práve citát vraj naznačuje, že sa niečo ide diať, a nehovorí, prečo. Prečo by to tak nemohlo byť?

Kríženec Sherlocka Holmesa a markíza de Sade, štrukturalista, psychopatický grafoman, dokonca úchylák. Akosi zľahka sa kritika vyjadruje o TOMÁŠOVI HORVÁTHOVI, najmladšom autorovi, zaradenom v Slovníku slovenských spisovateľov. Ten ju však s rovnakou ľahkosťou prijíma. Nepoužíva pritom dokonca ani pseudonym, v novšej slovenskej literatúre taký obľúbený. Identite a čitateľom prešiel cez rozum inak: citátmi. Ako ozajstný literárny vedec s nimi pracuje, aj keď práve nepíše knihu. Že prekladal aj hru Štvrtá sestra, ktorú v Činohre SND režíroval jeho otec Emil Horváth, vraj netreba spomínať.

Cítili ste niekedy potrebu odlíšiť sa od svojho otca?

„Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Neviem, či chcete, aby som hovoril, že mal byť už dávno v Hollywoode. Alebo že to, čo zvládne Michael Douglas, zvládne v pohode, a to, čo Jack Nicholson, až v šesťdesiatke.“

Médiami ste doteraz pohŕdali. Čo zrazu taká zmena?

„To je moja mediálna stratégia. Som Robbie Williams slovenskej literatúry. Keby som bol dal rozhovor hneď po prvej knihe, nevzbudil by som taký záujem. Inak, v literatúre fungujem už skoro jedenásť rokov. Žeby som práve prerazil do médií?“

Ste dobrou potravou pre literárnych kritikov. Neprekáža vám to?

„Nedá sa povedať, že by som literárnych kritikov vyslovene neznášal. Ale že by som sa z ich recenzií nejako poučil, to tiež nie. V súkromí to môžu byť fajn chlapíci, ale nechávajú si platiť za svoj zlý vkus. Byť kritikom totiž znamená mať zlý vkus.“

Vás literárna kritika neposúva v tvorbe?

„Nemyslím si, že by ma učila písať alebo ma motivovala k tomu, čo mám vylepšiť alebo robiť inak. Keď čítam texty o tom, či je môj text zlý alebo dobrý, nič mi to nehovorí. O to viac ma však zaujímajú jeho rôzne interpretácie. Pamätám si, ako som kedysi veľmi dávno poslal do jednej divadelnej súťaže hru. Divadelná vedkyňa, ktorá na ňu napísala posudok, v nej našla celkom iný príbeh, než som tam vložil ja. Keď som si ju znova prečítal, musel som uznať: áno, dá sa to prečítať aj takto. Dodnes ma fascinuje, keď interpretačný zásah dodáva dielu iné významy. To mám rád.“

Ste zvedavý aj na to, ako vníma vaše diela obyčajný čitateľ?

„Neviem, čo je to obyčajný čitateľ. Šofér trolejbusu, úradník v banke, literárny vedec alebo dieťa? Potenciálne to môže byť hocikto z nich. Ja sa snažím robiť aj transformácie populárnych žánrov prístupných širokej čitateľskej obci. Chcem, aby moje texty boli pútavé, napínavé aj dobre vystavané.“

Neocitá sa váš text v zajatí vašej vlastnej autorskej stratégie?

„Text je kultúrny, jazykový výtvor. Každý je napísaný nejakým jazykom, má nejakú štruktúru a ak je epický, vystupujú v ňom postavy, má dej. Má určité žánrové konvencie, z ktorých môže, samozrejme, vybočiť. V tomto zmysle je pre mňa prirodzenosť v literárnych textoch skôr otázkou toho, že svojou umelosťou môžu produkovať dojem prirodzenosti.“

Čiže ide o kultivovanie textu. Myslíte si, že by sa tým čitateľ mal zaoberať?

„Keď chce, môže: kultúra písania je okrem iného aj otázkou autorských práv a ich porušovania. Keď odniekiaľ autor odpíše od slova do slova nejakú vetu a vydáva to ako svoju myšlienku len preto, lebo sa s ňou stotožňuje, je to vlastne neseriózny plagiát. Keď napíše detektívku v konvenciách literárneho žánru, v akých existuje už sto rokov, na to sa autorské práva nevzťahujú. Nad tým by bolo dobré pouvažovať.“

Akoby ste nepriamo hovorili čitateľovi, že všetko je iba citovaním niečoho, čo tu už bolo. Že by toto mohla byť cesta k autorskej originalite?

„Neuvažujem v kategóriách originality. Žiadnu cudziu vetu som však nikdy nevydával za vlastnú.“

O to viac sa vo vašich dielach objavujú citáty.

„Tie sa vynárajú spontánne, ale vystupujú ako dejové segmenty. Rozbiehajú akciu. Keď sa nič nedeje, treba niečo vymyslieť preto, aby sa dialo. A citát sa na to dá dobre využiť. Naznačuje, že sa niečo ide diať, ale nehovorí, prečo. Veď akcia nemusí byť vždy podmienená len zámienkou. Prečo by mal na všetko existovať dôvod – napríklad, že musíme odstrániť človeka preto, lebo to je nepriateľský špión. Prečo sa to nedá len tak?“

Čo by ste urobili, keby sa vám do ruky dostal text, v ktorom by autor postupoval veľmi podobne ako vy?

„Bola by to pre mňa veľká česť. Ale dokopal by som ho.“ (Smiech.)

Kritika sa o vás vyjadrila aj ako o psychopatovi.

„K tomu môžem iba zacitovať: režisér Tarantino v jednom rozhovore povedal – ‚Som rasista, som zabijak. Seriem na to, jasné?‘ Tak nejako je to aj so mnou.“

Nie je to občas bolestné, pohybovať sa na hranici normálnosti?

„Pokladám za základný problém, keď sa z literárneho textu vyvodzujú nejaké poznatky a štúdie o osobnosti autora. Myslím si, že je to metodologicky pochybné. Ak je nejaká dávka psychopatie v literárnom texte, tak je na úrovni významu toho textu.“

Takže aj keď nezneužívate cudzie myšlienky, s vlastným textom nesúvisíte?

„Súvisím, ale skôr v teoretickej rovine. Analógiu si uvedomujem, ak chcem napísať dobrý literárnovedný text o inom texte. Musí sa mi páčiť, musí ma vzrušovať. Nasilu ho nečítam, a potom ho ani nehodnotím. V opačnom prípade si pripadám ako režisér, ktorý si vyberie hru, ktorá sa mu nepáči, a potom ju naštuduje iba preto, aby na javisku dokázal, aká je zlá.“

Akú emóciu by v čitateľovi mohla vyvolať vaša posledná kniha Divák?

„Dúfam, že bude v napätí, akým smerom dej zabočí, že si bude lámať hlavu s tajomstvom, ktoré preniká text. Ale samozrejme, text sa mu môže aj nepáčiť, hlavne ak to bude literárny kritik. Inak názor, či sa niekomu nejaká kniha páči alebo nepáči, má zhruba takú preukaznosť, ako to, či dotyčný má rád černohorský rezeň a neznáša špenát. Ja osobne špenát neznášam, ale za písanie o tomto názore neberiem peniaze.“

Keď autor vidí vo svojom texte stále konštrukciu, nehrozí, že sa z neho stane písací stroj?

„Toho sa neobávam. Písaním sa neživím, ani nepíšem na objednávku. Možno by som to aj rád robil, ale nedokážem to. Píšem naozaj len vtedy, keď sa mi chce. Je to vášeň a zároveň skúška mojich schopností.“

Ako sa vnímate vy sám?

„Čo sa týka mojej osoby, nemám v byte zóny, do ktorých by som nemohol vstúpiť. Pokiaľ hovoríme o mojej tvorbe, nie je to dôležité. V literatúre na to môžem použiť vnútorný monológ. Ako určitý literárny postup.“

Takže prirodzenosť neexistuje?

„Čo je to prirodzenosť? To, že človek behá pred svetom nahý? Myslím si, že nejde o to, či prirodzenosť existuje, ale skôr o to, kto ten termín používa, kedy, prečo, v akom diskurze a čo tým chce dosiahnuť. Je to skôr argumentačné zaklínadlo, ktorým sa dá niečo dosiahnuť. Takzvané prirodzené texty sú primerané približne výlevom duše šestnásťročných dievčat a väčšinou sú veľmi konvenčné.“

Písali ste niekedy aj tak?

„Hej, kedysi som písaval básničky a myslel som si, že píšem úžasné metafory, a to som nečítal ani Fabryho. Písaním som sa začal baviť, ešte keď som mal sedem rokov. Mama mi moje detské texty odložila a keď som si ich nedávno pozrel, zistil som, že už vtedy išlo o produkciu. Našiel som tam napríklad prepis o Aladinovej zázračnej lampe, pokus o námornícky román, o thriller. Keď som mal tak pätnásť-šestnásť, pokúšal som sa o klasické anglické detektívky, poviedky, neskôr navyše v intenciách drsnej školy.“

Dá sa povedať, že vašou doménou je divadlo?

„Hej. Keď píšem dynamický dejový text, ktorý je založený na dialógoch, akosi prirodzene z neho vyplynie divadelná hra. V knihe Divák, ktorej dej sa v divadle odohráva, stojí fikcia a skutočnosť v kontraste, ale tiež je to vedomý konštrukt. Veď napokon, každá spravodajská akcia je nainscenovaná. Hra preniká do všetkých štruktúr života.“

Je nejaké miesto, kam neprenikne?

„To nie je problém, nad ktorým by som si lámal hlavu. Skutočnosť je konštrukt a ja sa s ňou v diele pohrávam.“

A čo ľudské vnútro?

„Aj s vnútrom je to podobne. Každý človek existuje v istej spoločenskej situácii, používa istý jazyk, myslí v istých historických kategóriách v určitom období. Hovorí sa tomu konštitúcia subjektu.“

Rýpete sa v psychike svojich literárnych postáv?

„Psychika literárnej postavy je vykonštruovaná. Vnútro postavy v texte tam iba hrá svoju úlohu v rámci štruktúry textu.“

Uhýbate?

„Máte pravdu, priznávam. Moje texty sú mojím intímnym denníčkom.“

Takže si robíte srandu?

„To by som sa neodvážil.“

Mali by ste teda rýchlo vysloviť svoje životné krédo.

„Rob druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe. Vtedy medziľudské vzťahy nadobúdajú grády, začínajú byť zaujímavé.“