Mozaikovitý román o mladých ľuďoch, ktorí odchádzajú do cudziny s vidinou vyššieho zárobku, lepších možností sebarealizácie a predovšetkým s túžbou po intenzívnejšom živote. Kniha získala viacero ocenení a vychádza v druhom vydaní.

„Kepplovej „novodobí nomádi“ blúdia Parížom, Londýnom, Helsinkami a Budapešťou, často bez jasnejšej motivácie, akoby do cudzieho prostredia prišli hľadať samých seba a s prekvapením zistili, že aj uprostred Londýna sa ukrýva malé Slovensko. Odišli, lebo chceli, avšak ilúzii „lepšieho života“ západne od Prahy už neveria natoľko ako generácia emigrantov pred nimi. Rozhodli sa spoznávať svet, naučiť sa jazyk, nájsť si priateľov. A potom sa vrátiť domov, vyrovnanejší, skúsenejší, niektorí „za vodou“, iní „nad vecou“. 

Aňa Ostrihoňová

„Zuska Kepplová napísala všetky príbehy svižne a uveriteľne. Hoci majú jednotlivé príbehy veľa spoločného, neopakujú sa a nerecyklujú jednu tému. Hoci sa autorka nebráni ani komunikovaniu svojich názorov a postojov, robí to prostredníctvom svojich postáv prirodzene a s ľahkosťou.“

Juraj Kušnierik

„Príbehy, rozdelené do dvoch častí (Môžeš sa nebáť a  Trianon - Delta), v sebe spájajú autentickosť a  bezprostrednosť deja i  jazyka. Ich hrdinovia, mladí „emigranti“ dnešnej doby, odchádzajú do cudziny s vidinou vyššieho zárobku, lepších možností sebarealizácie a  predovšetkým s  túžbou po intenzívnejšom živote bez provinčných klišé každodennosti. Nie je to však ani tak kniha o  odchádzaní, ale skôr o  hľadaní, ktoré na čitateľa chvíľami pôsobí febrilne až neuroticky, dalo by sa povedať - bezútešne. Zvnútornené kulisy európskych metropol a precízne vystihnutý medzigeneračný moment dodávajú Kepplovej príbehom bezpátosovú nostalgiu a patria k najlepšie zvládnutým stránkam jej debutu vôbec. To isté platí o spôsobe, akým sa v nich tematizuje domov: jeho kontúry autorka na jednej strane zbavuje sentimentality, na strane druhej to však nepreháňa ani s obohratými schémami odcudzenia. Domov môže byť všade a nikde, zdanlivo na dosah ruky i nenávratne preč. Aj cez túto dynamiku sa do knižky Buchty švabachom dostáva určitá naliehavosť, ktorá je jedným z  dôvodov, prečo sa texty v nej obsiahnuté oplatí čítať - a to napriek tomu, že ide o texty takpovediac na jedno prečítanie. 

Anna Tašká, Knižná revue

O AUTORKE

Zuska Kepplová (1982) je redaktorkou publicistiky a komentátorkou denníka SME. Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na bratislavskej VŠMU v ročníku Dušana Dušeka a Jozefa Puškáša. Doktorandské štúdium absolvovala na katedre rodových štúdií na budapeštianskej Stredoeurópskej univerzite a katedre kulturológie na Stony Brook SUNY. 

Vydala tri prozaické knihy: Buchty švabachom (2011, 2. vyd. 2017), 57 km od Taškentu (2013) a Reflux (2015).  

Za svoju tvorbu získala Cenu Jána Johanidesa pre mladého tvorcu, Cenu Nadácie Tatra Banky pre mladého tvorcu, Prémiu Ceny Ivana Kraska za debut a bola dvakrát vo finále ceny Anasoft litera. Preklad prvých dvoch kníh vyšiel v maďarčine a pripravuje sa aj preklad do češtiny.

UKÁŽKA Z ROMÁNU

Raz do mesiaca si zašla na poštu po balík. Škatuľa bývala po okraj naplnená Horalkami. „Horalka je jediná poctivá sladkosť!“ tvrdila jej mama. „Žiadna takzvaná vylepšená receptúra ani 20% zadarmo a iné kapitalistické klamy!“ Petrina mama prinášala s nákupmi už dvadsať rokov rovnaké sladkosti. Spoločenské zmeny preto kritizovala slovníkom obalov, značiek, gramáže. Položila tašky na stôl, povyberala nákup, pustila si Reginu a zatiaľ čo smažila cibuľku do sklovita, kritizovala spoločenskú situáciu. Všetci sa schádzali na večeru alebo len prechádzali cez kuchyňu, a tak Petrina mama mala svoje obecenstvo. „My sme národ kuchynský!“ volala na prechádzajúcich, ktorí si brali nožnice, nazerali do tašiek alebo odjedali z hrnca. „Slováci nikdy nesedeli v salónoch, ale na šamlíčku v kuchyni!“ Petru to vždy a znova dokázalo rozosmiať. „Mamička, ty si naša Matica slovenská,“ vravel jej Petrin otec s plesnutím po zadku. Brat Michal často dodal, že majú maďarské priezvisko, takže v tom salóne asi sedeli.

Sofistikované argumenty Petrinej mame príliš nešli, ale keď vybalila starodávne keksíky, vedela svoju politickú reč ukotviť. „Aha! Prstami zacvikla obal, aby vyznačila skutočné rozmery výrobku. Takto nás klamú!“ zvolala. A na to nebolo čo povedať. Nikto sa nepostavil do opozície, všetci si posadali okolo stola a ona servírovala. Pritom hromžila na neviditeľnú ruku trhu, ktorá jej odkrádala z hrnca. „Uvaria nás ako tú žabu v hrnci! Pomaličky, postupne, však si nič nevšimneme. Ako keby sme boli sprostí! A ešte nám drzo budú každý večer hovoriť, že sa máme lepšie, len si to nechceme pripustiť!“ Michal pod stolom kopal Petru. Bál sa, že mama začne chodiť po električkách s igelitkami, hroziť päsťou a hovoriť k neurčitému spoločenstvu sprisahancov. Ako tá pani, čo sa potom vyzliekla v parku a odviezla ju sanitka. „Ak raz zmenšia Horalku alebo tam niečo zmenia, mama stratí posledný pevný bod,“ povedal Petre so smiechom.

Každý mesiac otvorila škatuľu a prezrela Horalku. Horalky jedla vždy po plávaní. Jednou rukou si fúkala vlasy, hryzúc keksík z druhej ruky. Telo reagovalo na cukor a tak po plávaní mávala najlepšiu náladu. Svet dával perfektný zmysel, voňal čistotou ako chlór, hojdal sa v rytme plieskajúcich žabiek, chutil ako roky nezmenený keks. Keď Michal odišiel do Fínska, škatule cestovali dve — jedna do Paríža, druhá do Helsínk. V maile Petre napísal: „Môj turecký kolega včera prvýkrát dostal hryza z Horalky. Povedal, že to chutí ako jeden ich tradičný turecký keksík, ale ten ich je lepší.“ „Vedel si, že bryndza po rumunsky znamená syr? Je to len slovo pre syr,“ odpísala Petra. Dohodli sa, že mame to nepovedia. Vymenili si veľa smajlíkov.