Štvrtý zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty posledných troch kníh Ivana Kadlečíka, fotografickú prílohu a kompletnú bibliografiu autora. Memoárová próza Žiť sa dá len autobiograficky opisuje roky strávené v nútenej izolácii ako disident. Fejtóny a besednice z posledného obdobia autorovho života sú oslavou umenia, knihy, čítania a dobra. Žiť naozaj slobodne sa dá len v umení.

Zneje to čudne ako každý paradox, ale normalizácia ma vlastne oslobodila a priviedla k sebe samému. Pochopil som, že nemusím byť konformný, devótny voči nadriadeným, opatrný, spoliehať sa na vrchnosť, ale bezohľadne si môžem písať čo chcem bez konvencií a predsudkov. V istom zmysle ma to stimulovalo pre písanie, zúfalú odvahu pripojiť sa k disentu a nečakať na prežitie zalezený do myšej dierky. Bolo to však aj riziko beznádeje, zúfalstva a depresie z poníženia ľudskej dôstojnosti. Stal som sa organistom v kostole a to mi dávalo pocit, že nie som celkom odpísaný lúzer a skrachovaný kriminálnik. Moje tajné texty v samizdate čítali a vysoko hodnotili českí intelektuáli, niečo sa publikovalo aj v zahraničí. Inak by človek ľahko podľahol pocitu, že je vyvrheľ. Zápasí sám so sebou, lebo taký život sa podobá chôdzi po lane nad priepasťou a neraz som sa nebezpečne zapotácal, lebo ako sa vraví, človek je tvor slabý a hriešny. Asi ma podopierali anjeli, tie bytosti neznáme, ale aj známe: všetci, ktorí ma mali radi, živí i mŕtvi, a ktorých som mal rád ja. To očisťuje.(Ivan Kadlečík)

„Ivan Kadlečík patrí so svojou originálnou poetikou, individuálnym rukopisom a špecifickými výrazovými prostriedkami k tým autorom druhej polovice dvadsiateho storočia, ktorí v podstatnej miere formovali tvár modernej slovenskej literatúry. Hoci sa etabloval v slovenskej literatúre ako výrazná kritická osobnosť už v šesťdesiatych rokoch, v období normalizácie bol tvorivo, ľudsky a občiansky diskvalifikovaný a jeho meno sa ocitlo na indexe zakázaných autorov. Po roku 1989 mu postupne začínajú vychádzať práce, ktoré predtým vydával v samizdate a v exilových vydavateľstvách.“ (Pavel Matejovič)

„Čítať Ivana Kadlečíka je čitateľský a intelektuálny zážitok. Jeho silnou stránkou je fakt, že za kvalitu napísaného ručí nielen excelentnou schopnosťou písať a myslieť. Najpodstatnejšou zárukou, ktorú dáva svojim čitateľom, je celý jeho život. Kadlečík totiž píše tak, ako žije - bez kompromisov a nie jednoducho. Nesnaží sa v čitateľovi vyvolať dojem, že všetko je v podstate zábavné a jednoduché, alebo zložité a nepochopiteľné, a len on má patent na správnu interpretáciu sveta.“ (Karol D. Horváth)

„Ivana Kadlečíka netreba slovenskej kultúrnej verejnosti nijako špeciálne predstavovať. Za posledných pätnásť rokov sa pripomenul prinajmenej tuctom pozoruhodných knižných publikácií, z ktorých viaceré dostali ceny alebo prémie a všetky (dúfajme) vzbudili zaslúženú pozornosť nielen literárnej kritiky, ale našli si aj svojho čitateľa. Bohatá frekvencia knižných vydaní súvisí nepochybne s predchádzajúcim dvadsaťročím Kadlečíkovho núteného mlčania. Bývalý režim mu zakázal publikovať a vysotil ho na okraj kultúrneho a spoločenského života. O tom všetkom, o príčinách i následkoch sa dozvedáme z najnovšej Kadlečíkovej knihy Žiť sa dá len autobiograficky. Zámerom bolo podať o sebe správu, a to od narodenia po súčasnosť; teda aj o dvadsaťročí normalizátorského komunistického režimu, ktoré Kadlečík prežil ako človek zatlačený takmer do podzemia. Vydáva o tom autentické svedectvo. Publikáciu možno chápať aj ako jeden z mála dokumentov slovenského disentu.“ (Vladimír Petrík)

„Žiť naozaj slobodne sa dá len v umení. Takúto skúsenosť mohol vysloviť Ivan Kadlečík po tom, keď bol "nežiaducim autorom, nepriateľom socialistického zriadenia". Kadlečíkove zamyslenia majú dvojaký ráz: sú jemné, s prevahou poetického vyjadrovania, inokedy majú charakter ironicko-sarkastických próz i ostrý postoj k niektorým prejavom dnešnej doby. Podľa autora nie všetko moderné a módne je príjemné, skôr naopak. I v tejto knihe nás upúta typická Kadlečíkova rozhľadenosť v humanitných sférach života, ale aj dôraznosť pri posudzovaní politického diania v histórii i v súčasnosti. Okrem zdôrazňovania času a lásky sú tieto autorove texty aj oslavou umenia, knihy, čítania a dobra. (Gabriela Rakúsová)

Ukážka z knihy

Na jar 1976 sme si tu v Pukanci postavili dom na Hrnčiarskej ulici. A o rok, 1. júla 1977, sme sa doň s rodinou nasťahovali. Mnohí, čo po našej ulici chodili do obchodu po chlieb, dnes už vôbec nechodia – a mnohí, čo vtedy ešte neboli, dnes už chodia na pivo do krčmy. Vtedy ešte ani len starostovia neboli (nie to pekné starostky), ale predsedovia národného výboru. Veľa sa zmenilo, len tráva rastie ako vtedy.

Keď mi nedávny režim, inštruktori a inšpektori, hasiči, energetici, kontrolóri, rozliční inventúrnici umne stavali osídla, schlopce a myšacie pasce na manko a iné formy potupy a pokorenia a poníženia v plnení kvartálneho a ročného plánu predaja kníh a politickej literatúry, v hláseniach a byrokratických poradách, školeniach, dochádzky do práce, a dotazníkoch a vyhodnoteniach a posudkoch, penálov a pokarhaní a prémií, socialistické súťaže, záväzky, bezpečnosť práce... až ma dnes z toho bruch bolí, och, ani si všetko nepamätám, len mená oných dobrákov mám zapísané pre pamäť ľudstva kdesi; zdanlivo krátko povedané: bolo to skoro horšie, ako keď som krátko od konca roku 1976 pracoval v Slovenskom národnom múzeu v Martine.

Ale keď som dlhé roky (od 1. augusta 1977 do 16. marca 1990) tvrdol sám v malom kníhkupectve na námestí (Slovenská kniha, štátny podnik), vedel som presne, kto a čo a kedy. Predávať knihy je krásne a ušľachtilé, ak vás neponižujú dekádové, ročné, mesačné hlásenia o akciách k mesiacu knihy alebo večného priateľstva, tlačivá o nábore Leninových spisov a politickej literatúry, kádrové posudky. Musíte ponúkať a propagovať pokrokovú sovietsku literatúru a režimové hviezdy slovenskej literatúry, pritom zatajovať z politických dôvodov, že sám ste spisovateľ.

Ale naši občania veľa nečítali, takže ako vedúci predajne som mal skoro vždy problémy s plnením najvyššieho zákona, totiž ročného plánu. Ročný plán a prémie sú svätým písmom, na to sú kontrolóri, revízori, inšpektori, inštruktori, povedzme Hanes alebo nejaký Ružička, čo vás pokorujú, že tu nič nerobíte, švindľujete, nesplnili ste ani kvartálny plán, taký neschopný hlupák. A najradšej by ma boli vyťahali za uši.

V prázdnom obchode sa hodiny nekonečne vlečú – a tá osamelosť, bezvýchodiskovosť i absurdnosť situácie, to sa nedá vydržať. Som u lekára – píšem na dvere a idem pozrieť včely a dať si pohár vína vo vlastnej pivnici, napojiť barance, seno obrátiť, zahrať na organe. A ešte ste rád, že nie ste v base a dostanete rodinné prídavky na štyri deti. Žena, bývalá redaktorka, sedí neďaleko v novinovom stánku, kde je aspoň väčší ruch, lebo ľudia kupujú cigarety a obrázkové časopisy, známky a pohľadnice. Ja som aspoň v predajni prečítal a preštudoval, čo som len chcel – od zákonníka práce a trestného zákonníka cez časti Leninových spisov po samizdaty z pražskej edície Petlice, ktoré mi posielal Ludvík Vaculík. Ono všetko sa dá vydržať a všetko je na niečo dobré. Veď občas som za pultom napísal aj niekoľko strán miniatúr a fejtónov pre podzemie. Podpultová literatúra: keď som cez výklad videl, že na ceste zastáva čierna volga levickej štátnej bezpečnosti a v nej sedí istý „náčelník“ Kováč, papier som strčil pod pult a prikryl výkazom o bezpečnosti práce a mesačnej spotrebe elektrického prúdu. Ozaj, ešte som v tom kníhkupectve chytal aj myši do pasce a sníval o krásnych zákazníčkach, ktoré nechodili.

Ale do predajne Slovenskej knihy, národný podnik, vedľa pošty, neskôr pri obecnom úrade, nechodili len kontrolóri plánu a predaja politickej literatúry alebo pionieri po mávadlá v predvečer sviatku práce, ale aj mladé dievčatá. Vtedy prišli tie študentky, lebo sa im vo výklade zapáčili akési vtipné plagáty k mesiacu knihy či mesiacu večného priateľstva, a vraj: Ujo, predajte nám ten plagát! - Žiaľ, nemôžem, je to nepredajný propagačný materiál tej najsprávnejšej ideológie. To sa dá len ukradnúť. A ukradnúť sa dá len vtedy, keď o tom neviem a sa nepozerám. – Veľmi vás, báči, prosíme, nepozerajte sa, alebo tu nebuďte! Dlaňami si zakrývam oči a vravím: Už? – Ešte nie, ešte nie, až keď bude krštenie. A potom z dverí počujem chichot akoby bieleho agátového strapca strapatého: Ďakujeme, báči, že ste sa nepozerali! Ešte aj kradnúť možno veselo a poeticky, ak počúvame slobodný cit.

Zákaz publikovania, to by bolo najmenej. Horšia vec je poníženie ľudskej duše, keď sa človek stane vyvrheľom, takmer kriminálnikom, ktorému sa od strachu vyhýbajú priatelia a známi. Druhoradý občan s obmedzenými ľudskými právami. A tak som si na vidieku hľadal ľudskú dôstojnosť v pestovaní jabĺk, orechov na pôde predkov, mal som včely, kačice a husi, kosu a rýľ, víno v sudoch v pivnici. Potom každú nedeľu a sviatok za organom v kostole. Organista je už ktosi, to nie je nejaký primitívny fidlikant alebo podradný predavač v malom kníhkupectve, do ktorého skoro nikto nechodí. Ale nebol som aspoň príživník voči štátnym zákonom, a ešte som mohol celé hodiny čítať a čítať knihy v pracovnom čase, popri tom niečo aj napísať.